Tetuška jeseň
Pozerám sa z okna a všade na vôkol vidím stopy, ktoré tu zanechala tetuška Jeseň. Drobné farebné lístie naháňajúce sa s vetrom, pokrýva chodník, ktorý je sotva vidieť pod tou šuštiacou prikrývkou. Chudáčiky stromy prišli o to posledné čo mali, svoju dôstojnosť. Stratili to, čo ich robilo celé leto. Teraz stoja nahé, neschopné, nejavia žiadne známky života, len sem tam zakývajú konármi, keď im niečo vietor pošušká.
A už ani tráva nie je taká zelená ako inokedy. Zmáčaná kvapkami chladivého jesenného dažďa stráca aj ona svoju krásnu farbu a slabne. Dáva najavo, že je čas na odpočinok.
Zvieratká, ktoré behávali celé leto po lese sa kamsi stratili. Už ich nie je vidieť. Len z času na čas krdeľ vtákov odchádza niekam v diaľ. Tak rada by som išla s nimi, ale nedá sa. Nemám krídla, krídla, ktoré by ma tam odviali.
Pozerám na žblnkajúci potok, vlnky v ňom. V tom čase je ich tam akosi viac. Kde sa tu vzali? A prečo a kde sa tak ponáhľajú? Prečo si neobzerajú všetko to krásne, čo tetuška Jeseô stvorila? Nemajú čas? Zhrňajú všetko čo im príde do cesty, neberú na nič a na nikoho ohľad. Sú ako ľudia- až príliš rýchly.
AUtor Marianka Olbertová 2010