DZT 9.kapitola ochrancovia
9.kapitola
Ochrancovia
- Je to zvláštne, po prvý raz sa teším do školy.-
- Nie si jediná, kto má takéto pocity. Čo ideme dnes robiť?-
- Prečo vždy vyberám ja.-
- Lebo máš meniny, a okrem toho už len štyri dni sme deťmi.-
- Niečo totálne detské. – zasmial sa Karol
- Poďme na detské ihrisko, budeme stavať hrad z piesku.-
- Detskejšia by už bola hádam len zlatá brána.- nezdržal sa Roman.
- Totálne, berte bicykle ideme!- Na ihrisku nebolo ani živej duše, najprv sa hojdali na prevažovačke a potom začali stavať palác. Mal množstvo vežičiek a okienok. – To je hrad kráľa drozdia brada –
- Hej, máš to!- ihriskom sa rozliehal šťastný smiech a výskot. Bola to bláznivá naháňačka, nemala konca kraja. dztdztdztdztdztdztdztdztdztdztzdtzdtzdtzdtzdtzdtzdtzdtdztdztdztdztdztdztdztdztdzt
-Dnes je posledný deň nášho detstva.- zaplakal Roman.
- Nič sa mi nechce robiť. Vonku je tak príjemne teplučko.-
- Máš pravdu, trošku sa opečieme a pôjdeme sa previesť na bicykloch.-
- Hej vy traja! -ozvalo sa z balkóna – prečo mám pocit, že Roman s Karolom tu bývajú?-
- Žeby pre to, že sú tu keď ráno vstávaš aj keď zaspávaš?-
- Asi tak. Zmiznite odtiaľto, Ivke majú prísť kamarátky, nechcem aby vás tu videli.- vyháňala ich Silviina mama. – Máte na výber, buď zmiznete alebo pôjde Silvia prevracať seno.-
- Už bežíme pani Kastelánová.- zasmial sa Roman a nasadol na bicykel.
- Hej, a nechcete mi náhodou povedať kde?-
- Čo tak na Demenovú ku vláčiku, a potom na bagrovisko k vode.- Zatiaľ čo naši traja priatelia šliapali do pedálov a posledné prázdninové slnko im pálilo na hlavy, pred Silviiným domom zastalo luxusné auto. Jej mama pozorovala muža, ktorý z neho vystúpil. – Želáte si?- zakričala naňho. –Áno, hľadám Silviu Kastelánovú.-
- Čo od nej chcete? –
- Mám pre ňu balík.-
- Nie je doma, nechajte to pri dverách.-
- Potrebujem jej podpis, neviete kde ju môžem nájsť?-
- Išla s kamošmi na výlet. Viete kde je tu železnička?-
- Áno.-
- Tak ona bude niekde tam.-
- Vďaka za pomoc.- dztdztdztdztdztdztdztdztdztdztzdtzdtzdtzdtzdtzdtzdtzdtdztdztdztdztdztdztdztdztdzt
- Prosím vás.-
- Áno..- odvetil muž pri pokladni
- Hľadám tri asi trinásťročné deti na bicykloch.-
- Myslíte Romana, Karola a Silviu?-
- Hej, vy ich poznáte?-
- Roman je môj bratranec často tu prikvitnú. Teraz sa vezú vláčikom. Počkajte tu na nich alebo choďte za vlakom, zavolám strojvodcovi nech na vás počká.-
Gregor sa odviezol na zákrutu, tam zišiel z cesty a popri koľaji sa viezol k odstavenému vlaku. – Zdravíčko.- pozdravil ho strojvodca – vy ste ten čo hľadá mojich opravárov –
- Vyzerá to tak.-
- Sú v poslednom vozni, pokazilo sa tam okno.-
- Gregor otvoril dvere posledného vozňa, prvé čo mu padlo do očí boli tri deti zavesené na presklenom okne – Čo to zasa stvárate?- zavolal na ne. Silvia skoro vypadla z okna. – Opravujeme.- odpovedala
- A prečo vy? Nemajú tu opravára?-
- Ak sa chceme voziť musíme niečo robiť.- znela zborová odpoveď.
- Rozumné riešenie. Mám tu pre vás balík s tými zmluvami a inými dokladmi a tiež varovanie.-
- Aké varovanie?- preľakol sa Karol.
- Neboj sa, Ak ste si mysleli, že DZT ostane v utajení, mýlili ste sa.-
- Prečo?-
- Zajtra budete v telke, na každom kanáli. Niekto z ministerstva sa preriekol, je to všade, a sú aj svedkovia. Nemôžme robiť viac ako zakázať odvysielať vaše tváre a mená.-
- Všetko zlé je na niečo dobré, aspoň to ľahšie vysvetlíme Ochrancom.-
- Zajtra si príďte po Zlatku.-
- Po koho?-
- Po helikoptéru, volajú ju tak lebo je skoro celá zlatá.-
- Ďakujeme a teraz už bež, strojvodca píska na odchod.- Vlak sa pohol a zastal až pri depe. Kde na Silviu, Karola a Romana čakala odmena. dztdztdztdztdztdztdztdztdztdztzdtzdtzdtzdtzdtzdtzdtzdtdztdztdztdztdztdztdztdztdzt
Nedeľa ako každá druhá. Ráno prepustíte posteľ slniečku a šup do kostola. Po dôvernom rozhovore s Ochrancom ľudstva sa vrátite domov, plný sily na ďalšie leňošenie. Potom príde obed, po ňom zopár návštev a po nich buď výlet alebo ďalšie leňošenie. Silvia práve sedela pred telkou a jedla zmrzlinu, keď do miestnosti vošiel Braňo a pozval ju na výlet do Žiliny. – Braňo mne sa samej nechce, čo tam budem robiť. – odvrkla znudene Silvia.
- A čo keď vezmem aj Romana s Karolom?-
- Tak idem.- Silvia si zobrala veci a v duchu sa tešila ako dobre to zahrala na mamu.
- Aj ja chcem ísť!- ozvalo sa za nimi.
- Nie, Brigita nemôžeš.- Brigita bola Silviina šestnásťročná sestra.
- Prečo ona hej a ja nie.-
- Lebo, som povedal a basta!- O chvíľu si k Silvii prisadli chlapci a všetci spolu vyrazili, pospevujúc si známe hity od Elánu.-
- O.K. Stretneme sa medzi jedenástou a dvanástou v kroví. Dúfam, že sa tam nebudem báť. Vybavte si, čo potrebujete a prežite to prosím.- dodal ironicky Braňo, keď vystúpili v Žiline.
- No, takže Silvia, tu máte tie sľúbené hodinky, priznám sa táto technika nie je nič pre mňa. Všetko vám ukáže Peťo so Zuzkou, ja musím bežať, letím do Blavy.-
- Tak ahoj a šťastný let.-
- Pá DZT.-
DZT si sadli do Zlatky a čakali. Päť minút, desať, tridsať, keď sa pri nich konečne zjavili Peter a Zuzka. – Pardon, že nám to tak dlho trvalo, menšia porucha na jednom stroji.-
- To je v pohode. Ako fungujú tie hodinky? –
- Tie? Veľmi jednoducho. Ak budete mať ísť do akcie rozžiaria sa, ak nezareagujete budú vibrovať, ako mobil, no a ak nepomôže ani to začnú vrieskať.-
- To je sila. Ukazujú aj čas?-
- Čo by to boli za hodinky. Okrem toho je do nich zabudovaný fotoaparát, vysielač, ktorý sa aktivuje, v momente ako vás povolajú do akcie. Môžete si nimi posielať správy, ale má to dosah len šesť km.-
- Ďalej tu máte overaly, pre každého dva, s označeným kódom a nápisom DZT, tie sú iba nehorľavé a nepriestrelné.- dodala Zuzka.
- Že iba.-
- To ešte nie je všetko ak helikoptéru znútra zamknete z vonku sa dnu nedostanete ani s kľúčom. Sú tam nainštalované katapulty a padáky, keby niečo troška si zalietate. Ešte nejaké tie fakty správy o zásahoch sa odosielajú raz mesačne a to vždy k poslednému pracovnému dňu, máte nárok mesačne na dve hodiny paliva bez udania dôvodu, ak budete chcieť vyhľadať nejakú osobu, použite policajnú databázu z počítača. Neviem či viete ale, každému z vás bol založený účet, výpis z neho vám bode chodiť, každého pol roka. Váš plat vám môžem závidieť, za jeden deň bez zásahu dostanete 4 eurá, za deň zo zásahom 17 eur, za hodinu zásahu cez deň 6 eur, no a ak vás vytiahnu s postele dostanete 7 eur na hodinu. Akékoľvek zranenie nám treba hlásiť, ste totižto poistený.-
- Som s toho cvok, to pošli tam to hentam.-
- Napísal som vám to máte to na sedadle. A teraz už leťte, odtiaľto je to do Popradu zhruba 120 km. Nieže sa stratíte!-
- Mám GPS- smiala sa Silvia
- Šťastný let.-
Rotory sa rozkrútili vzduch preťal rachot motorov. Dvere sa zabuchli a vo veži sa ozval rozosmiaty detský hlas:- DZT žiada o povolenie k letu smer východo-výchdojuh.-
- Povolenie udelené, leťte vo výške 200 stôp. Želám šťastný let.-
- Vďaka.-
- To je sila!- ozvalo sa vedľa Silvie. – Len škoda, že to nejde rýchlejšie.- zasmial sa Roman. – Tak tebe sa to zdá málo? Však počkaj RKM8A1.- Odvetila mu na to Silvia a zapla prídavné motory. O pár okamihov, už Roman modlikal aby spomalila. – Však si vravel, že ideme pomaly.- zaškľabila sa a s úsmevom na tvári spomalila. Však čo, chcú si predsa užiť svoj prvý let.
- Hej RKM8A1poď sa sem pozrieť.-
- Ha ha. Ako sa tam dostanem?-
- Odsunieš to.- spomenula si Silvia.
- Lenže ako?-
- Netuším, zavolám Petrovi.- Silvia vytočila číslo na svojom mobile a zapojila ho na káblik. Chvíľu to zvonilo a potom sa ozval neznámi mužský hlas. – Technické služby letiska Žilina. Čo si želáte?-
- Hľadám Petra alebo Zuzku.-
- Ktorých? Je ich tu viac.-
- Tých, čo sú technikmi DZT.-
- DZT? Hneď ich zoženiem.- zvolal prekvapene. Chvíľu bolo počuť len praskanie a dychčanie.- Tu Peter Geča. Kto volá?-
- Kto asi?- zasmiala sa Silvia.
- Nejaké problémy?- zhrozil sa Peter.
- Nič vážne. Zabudol si nám povedať ako odsunieme predné sedadlo.-
- Keď len to.- vydýchol si Peter – na boku každého sedadla je páčka, vysuňte ju von a odrazte sa nohami. Pozor nestlačte ten červený gombík, to je katapult.-
- Ďakujeme.-
- Nemáte za čo. Držím vám palce.- rozlúčil sa Peter a zložil. Nenáhlivo sa DZT-éčka blížili k Popradu a popíjali kofolu s chladničky, keď im v slúchadlách niečo zapípalo.
- Víta vás kontrolná zóna Poprad. Identifikujte sa prosím.-
- DZT žiada o povolenie preletom vašou kontrolnou zónou s úmyslom pristáť na popradskom letisku.-
- Povolenie udelené pristaňte pred hangárom.- Silvia zapla kĺzavý let a takmer nehlučne pristála. Nezačul ju nik z popradského týmu. A tak sa ticho ako mušky zakrádali chodbou. Vkĺzli do miestnosti, a čo nevidia všetci sedeli rozvalený na gauči a pozerali Reflex. DZT si k nim prisadli. Keď sa príspevok o nich skončil Lucka sa postavila a vyzrela z okna. – Kde sú dohodli sme sa na šiestu. Hádam sa im nič nestalo.- trápila sa.
- Zavolaj im, isto sa niekde zdržali.- Lucka podišla k telefónu a vytočila číslo, keď tu zrazu sa na okraji skupinky ozvalo zvonenie a vzápätí výbuch smiechu. – Vy potvory vôbec som vás nepočul pristáť.- krútil nad nimi hlavou Ivan. –Ste ako duchovia vždy sa zjavíte nečakane.-
- Predpokladám, že viete pre čo sme prišli.- zneistela Silvia
- Jasné pre zmluvy Ochrancov.-
- Presne.- potvrdil Roman.
- No tak, kde ich máte.- pobádala ich Amanda. Silvia vstala a podala každému tri papiere.- Vyplniť podpísať prečítať.-
- Načo čítať? Svoje povinnosti predsa vieme.- Na počudovanie to skutočne nikto nečítal, každý len vypísal potrebné informácie a na koniec sa podpísal. A tak DZT získali prvých siedmich ochrancov.
Zvečerilo sa, na Tatry padla hodvábna tma, len niekde na západe sa predierali posledné lúče slnka. Ticho a ladne sťa motýlik, sa do povetria vzniesla Zlatka. Bola to rozprávka? Nie bola to skutočnosť rovnaká ako boli skutočné deti čo v nej sedeli. Zamierili priamo do zapadajúceho slnka, akoby chceli zmiznúť spolu s ním. A veru aj zmizli.
Čo len s tými deťmi bude? Čo by bolo? Doletia do húštiny, prejdú pár metrov tmavým lesom, nasadnú do auta a akoby nič zastanú pred svojimi domami. Zaľahnú do svojich postieľok a zaspia ako zarezaný. Ráno ich zobudí príšerný zvuk budíka, zvolávajúci deti do školy.
Typický školský ruch, každý sa chváli tým, čo zažil cez prázdniny. No tento prvý deň školského roka sa hovorilo aj o niečom inom, o DZTéčkach . Bolo zvláštne stáť v kolektíve ľudí, ktorých poznáte už nejaký ten rôčik, a počúvať ako o vás hovoria. Keby však hovorili pravdu, ale oni zveličovali a domýšľali si fakty. Ktovie ako by zareagovali, keby vedeli, že sú medzi nimi a počúvajú.
dztdztdztdztdztdztdztdztdztdztzdtzdtzdtzdtzdtzdtzdtzdtdztdztdztdztdztdztdztdztdztdztdztdztdzt
Bola prestávka Silvia, Karol a Roman stáli pred zborovňou a prosili o zavolanie riaditeľky, pána uč. Beneša, Truhličku a učiteľku Šimurčíkovú. Všetci vyšli zo zborovne a neprístupne na nich hľadeli.- Čo chcete?.- oborila sa na ne riaditeľka, inak celkom milá žienka. – My vás chceme pozvať na prechádzku.- povedal smelo Karol.
- Vyzerám snáď, že sa chcem prechádzať?- zamračila sa Šimurčíková. – Máte pravdu, vôbec na to nevyzeráte, ale budete musieť.-
-Ty papuľnica jedna jedovatá!- okríkol Silviu Truhlička.
- A viete čo? Poďme sa s nimi prejsť, možno nám chcú niečo ukázať. – podporil ich Beneš. Silvia sa naňho s vďakou usmiala. – No dobre.- Súhlasila aj riaditeľka, a keď tá niečo povie tak to platí. A tak vyrazili, prešli povedľa školskej jedálne a pripojili sa na náučný chodník. – Kam nás to vlečiete do zapadákova, povedzte nám, kde ideme inak odchádzam.- povedal Truhlička po dlhšej chvíli.
- Už to nie je ďaleko, ale teraz vám musíme zaviazať oči.-
- To nedovolím.- bránila sa Šimurčíková
- Nemusíte, ak ste zabudli vieme pár chmatov, takže vás premôžeme. – odvrkla Silvia. Zaviazali oči riaditeľke, pánovi učiteľovi Truhličkovi aj pani Šimurčíkovej, len Beneša nechali na pokoji.- Mne oči nezaviažete?- žmurkol na nich Beneš. – Nie – opätoval žmurknutie Roman. – Prečo nám hej a jemu nie?-
- Niekto musí vedieť, kde nás nájsť. A okrem toho ako by sme ho asi tak viedli?-
- Čo ste vy zač, keď nesmieme vedieť, kde vás hľadať?-
- Počuli ste už výraz DZT?- spýtal sa Karol a pokračoval v ceste. – Jasné že hej, bolo to včera v správach.- odvetil Beneš a podozrievavo sa díval na deti.
- A viete, kto sú DZT?-
- Ako to mám vedieť, to nevie nik.- obrátila sa k nim riaditeľka a strhla si šatku.
- Prestaňte nás už vodiť za nos a vyklopte to. Lebo inak...-
- No tak dobre, my sme DZT!- vyprskla Silvia.
- Neverím vám ani slovo.- povedala riaditeľka.
- Tak sa obráťte.- Šimurčíková s Truhličkom si strhli šatky a obrátili sa. Truhlička ticho hvizdol.- Vravia pravdu, toto je najmodernejšia helikoptéra sveta. Je snom každého technika a pilota letieť v nej.-
- Ste technik?- spýtala sa Silvia
- Áno som.-
- Tak potom vám splním sen, nastúpte.- zasmiala sa Silvia a otvorila dvere. – To akože si tam môžem sadnúť?- tešil sa Truhlička.
- Nielen sadnúť ak chcete aj poletieť.-
- To nemyslíš vážne, vy ste skutočne DZT?- neveriaco hľadela Šimurčíková. –Chcete vidieť doklady?-
- Nie kdeže to vôbec nie je nutné ale prečo nám to ukazujete?- položila otázku ktorá trápila všetkých riaditeľka. – Preto že vás chceme požiadať, či by ste sa stali ochrancami DZT.- po chvíli váhania a vysvetľovania všetci zmluvy podpísali. – Tak čo ideme hore?- opýtala sa Silvia. Všetci ustúpili krok dozadu a zamietavo krútili hlavami. – Máte strach, že vás zhodím z hora?- smiala sa Silvia.
- Nie ale už sa začala hodina a mi učíme.-
Šťastnou náhodou mal hodinu v triede DZT učiteľ Truhlička, preto ho požiadali o uvoľnenie Lukáša Mišky a Baši. Ten ich celý šťastný uvoľnil pod zámienkou, že spolu s Romanom, Silviou a Karolom idú niečo robiť do lesa. A aj šli a všetko sa im zdalo v poriadku. Cestou sa zhovárali ako inak o DZTéčkach. – Čo myslíte, kto to môže byť?- nadhodila tajnostkársky Baša. – Netuším no prezradím vám niečo, môj brat ich pozná, dokonca som s tou pilotkou letela.-
- To ti máme veriť?-
- Chcela som si odfotiť, len tú helikoptéru aby ste mi verili, ale zakázali mi to. No potom mi prišla obálka a v nej boli tieto fotky. – z hrdosťou vybrala z vrecka fotky.
- Skadiaľ sú?-
- Z Lesnej.- povedali naraz Karol, Roman aj Silvia.
- To je blbosť, tu by sa to už dávno zistilo. Iste žijú niekde kde môžu splynúť s davom.-
- Prečo si každý myslí, že DZT sú niečím zvláštne. Veď oni sú presne ako mi traja.-
- Ako o nich môžeš tak hovoriť, veď ich vôbec nepoznáš!- kričala Miška.
- Nemysli si, že keď si ich stretla, vieš o nich viac ako ja.- odvrkla Silvia.
- Náhodou viem, sú to hrdinovia, pevný, silný mocnejší ako desať chlapov.-
- Tak to ťa sklamem, nie sú taký ako ich vykreslili v telke.-
- Nič o nich nevieš, ani jeden z vás ju nestretol. Tú čo sa takmer odhalila, keď som si narazila ruku. Tú čo vedela, že niečo vyvediem a predsa ma zobrala do helikoptéry.-
- Práve že ju stretol, každý z nás.- oponoval Roman
- Ako to myslíš?-
- Ja som DZT, Karol je DZT, Silvia je DZT. Nie sme hrdinovia. Sme obyčajné deti, čo sa stratia aj v takom malom dave ako býva v Lesnej. – bliakal na plné hrdlo. Baša, Miška a Lukáš na nich vyvaľovali oči ako teľatá na nové vráta.- Neviem v čom to je, ale niečo ma núti uveriť najväčšej hlúposti sveta. DZT sú deti z našich radou, úplne normálny cvoci. Ale keď je tak, nech je tak čo ja s tým urobím.- predniesol na seba až pridlhú reč Lukáš. - Ak sa nemýlim tam v kríkoch by mala byť helikoptéra.- len čo Miša, Baša a Lukáš vstrebali informáciu rozbehli sa tam kde ukazovala. O chvíľu z tade bolo počuť výkriky a smiech. Krokom za nimi došli aj DZT, Baša s Lukášom sa končekmi prstov dotýkali helikoptéry a obchádzali dookola. Miška stála pred ňou a plakala. Silvia k nej pristúpila a pohladila ju po pleciach. Miška jej pozrela do očí.
- Odpusť mi to, že som.....-
- Ak mi s tým ty a tvoj brat už nedáte pokoj, tak sa naozaj naštvem.- Roman usadil spolužiakov a usmial sa na Silviu. Vedľa nej sedela Miška, tento raz sa pripútala. Silvii bol ten pohľad smiešny. Vzlietli leteli ponad Lesnú a zamierili za poľské hranice. Prosili Silviu aby sa ešte nevracala, no ona bola neoblomná. Chvíľa a po nej ďalšia tak by tu poletovala do noci. – Dohodneme sa na istých pravidlách. Môžete ísť s nami do akcie ak získate 100 bodov. Pričom body budete získavať za známky v škole, za jednotku päť bodov, za dvojku dva, za trojku jeden za štvorku nič a za päťku stratíte päť. Ráta sa od dnes. Dohodnuté?-
- Vyzerá to, tak že nemám na výber.- odul sa Lukáš. Spolu sa pobrali ku škole, sedeli síce na hodine, ale myšlienkami boli ešte stále nad zemou. Mali najnezáživnejšiu hodinu prírodopis, ako predmet nebol hrozný, problém bol v monotónnom hlase učiteľa. Silvia by najradšej spala niekde v mäkkej postieľke ako počúvala ten hlas. Práve keď sa jej zatvárali oči, hodil do nej niekto papierik. Zdvihla hlavu a pozrela sa na delikventa. Bola to Miška. Silvia jej zamračene naznačila, že má byť ticho, no Miška si neprestajne ukazovala na ruku. Silvia pochopila, že chce vedieť koľko je hodín. Pozrela na hodinky a čo nevidí, žiaria. Klepla si po hlave, zdvihla zo zeme pokrčený papier a hodila ho o dve lavice za seba, kde sedeli Roman s Karolom. Papierik spadol na Romanove majstrovské dielo. Pozrel pred seba, hľadajúc vinníka. Silvia mu zakývala a ukázala na hodinky, vzápätí sa postavila a vypýtala sa na WC. Učiteľ na ňu nepekne pozrel, no potom ju pustil. Silvia stála na chodbe a čakala, svojich kolegov. Hodinky už začínali štekliť, po ruke jej prechádzalo nepríjemné mravčenie. Prešla ju trpezlivosť, otvorila dvere svojej triedy a vstúpila dnu. Učiteľ ju posadil na miesto, no ona sa ani nepohla. Hľadala nejakú výhovorku, vďaka ktorej by mohli odísť. – Pán učiteľ prepáčte, pani riaditeľka vás prosí, aby ste uvoľnili mňa aj Romana s Karolom z hodiny. –
- Dobrý pokus, mám sa ísť spýtať, či je to pravda?-
- Môžete, ja neklamem.-
- Tak poďte, uvidíme.- Roman s Karolom vstali z lavice a odpochodovali, všetci traja vedeli, že si musia pohnúť, hodinky totiž o pár minút začnú pískať, a to by bol prúser. V tom spoza rohu vyšla riaditeľka, - Kamže kam to s nim idete?.- opýtala sa.
- Za vami, tieto detská tvrdia, že ste ich vypýtali z hodiny.- riaditeľka pozrela na deti, stáli tam ako kôpky nešťastia, a šúchali si ubolené zápästia.- pravdaže som ich vypýtala.- vyriekla, deti sa s vďakou usmiali a rozbehli sa chodbou, čo najďalej od nich. Len čo zašli za roh, ozvali sa tri skutočne nepríjemne alarmy, znelo to ako školská požiarna siréna. Z tried začali vybehovať žiaci a učitelia a riaditeľka len zalamovala rukami. Veru bolo zložité vysvetliť, vystrašeným žiakom, že sa nič nedeje. DZT zadychčane dobehli k svojej helikoptére, Roman sa cestou zaprisahával, že aj za cenu toho, že ich odhalia, už nikdy nedovolí Silviu nechať helikoptéru tak ďaleko. Silvia nastúpila, naladila si frekvenciu dispečingu.- DZT žiadajú o vypnutie alarmu.-
- Prepáčte ale my sme ho nezapli.-
- A kto teda.-
- Ja nemám ani poňatia.-
- Do kelu.-
- Silvia prosím ťa pekne vypni to.-
- Roman ja neviem ako, Peter mi to nepovedal.-
- Tak mu zavolaj.-
- Dobrý nápad.- Silvia už zas vytočila číslo technických služieb letiska, už zasa sa jej ozval neznámi muž, a už zas hľadali Petra. – Čo je DZT-éčka.-
- Počuješ ten príjemný zvuk?-
- To je predsa váš alarm.-
- Presne tak, ako ho vypneme.-
- Toto neviete? Vy ho vypnúť nemôžete, smie to iba ten kto ho spustil.-
- Aha, a ako zistím kto ho spustil.-
- Predsa podľa čísla.-
- Čísla? Akého čísla?-
- Ja som vám minule nič nepovedal?-
- Nie nepovedali ste.-
- Tie vaše hodinky vám teraz neukazujú čas ale štvormiestne číslo vidíte?-
- Áno.-
- No takže každý kto sa s vami dokáže takto spojiť má určitý číselný kód, rozumiete?-
- Tejto časti hej, ale ako zistím koho je to číslo.-
- Aké tam máte teraz?-
-1215.-
- To vás zháňa Gregor.-
- Vďaka ti. Musím mu zavolať, inak sa na nás vrhnú požiarnici.-
- Papa. –
- Gregor! Počuješ to?-
- Čo tam máte požiarny poplach, preto sa neozývate?-
- Nie ten poplach si spustil ty, vypni ho.-
- Dobre, len sa nepajeďte.-
- Vieš používať telefón?-
- Áno viem.-
- Tak prečo nám ako ostatný normálny ľudia nezavoláš.-
- Lebo nemám vaše telefónne číslo.-
- No super čo si chcel, ale rýchlo žerieš mi kredit.-
- Mám pre vás zásielku, som pred kostolom v Lesnej.-
- Choď za školu, do lesa. Počkáme ťa tam.-
Gregor s povzdychom vyložil na plecia batoh až po vrch naložený zásielkou pre DZT-éčka a vykročil. Na okraji lesa ho už čakala rozosmiata partia.
- Čo pre nás máš?-
- No, ja vlastne ani poriadne neviem, mali by tam byť formuláre.-
Keď Roman prebral batoh takmer ho zlomilo pod ťarchou nákladu. S fučaním sa doteperil až k helikoptére kde ho zložil. Gregor sa s nimi medzitým rozlúčil, strašne sa ponáhľal. Ako vždy, pomysleli si DZT-éčka. Silvia začala vybaľovať veci s batoha. Bol plný debničiek a hárkov papiera. Na každej debne bolo čiernou fixkou napísané čo sa v nej nachádza. DZT-éčka sa nestačili čudovať čo všetko tam našli. Okrem tlačív sa tam objavili aj tri náhradné overaly. Škatuľka v ktorej bola sada dvanástich vysielačiek rôznych veľkostí, iná, na začudovanie DZT-éčiek, s troma najnovšími novbukmi, v nasledujúcej našli tri malé vreckové lokalizátory. – To akože má byť všetko naše?-
- Asi hej. Rozoberme si to, nech to nemusí vliecť jeden.- Každý si zobral predmety ktoré mu boli určené. To čo zvýšilo Silvia vložila naspäť do batoha a vyložila si ho na plecia. Ostali tam tlačivá, deväť vysielačiek a nejaké inštalačné CD. DZT sa vybrali domov.
Bol trinásty september a DZT trápilo, že ešte stále nemajú troch ochrancov a to policajtov. Presne vedeli komu možu veriť, no ako ich nájsť?. Nevedeli ich priezviská ani funkcie. Vtom Silviu napadlo, že majú policajnú databázu. Sadla si za počítač a ako pravý hacker sa nabúrala do systému.
- Takže hľadám policajtov, no skvelé a čo teraz?- vravela sama pre seba a behala očami po obrazovke. V nekonečnom stlpci tam bolo mnoho Otov, skúsila to znova Elena. Ešte lepšie pomyslela si. Silvia len horko-ťažko vyhľadala spomedzi tých stoviek desať, ktoré boli niekomu nadriadené. Do helikoptéry vliezol Karol s čajom. Mal fotografickú pamäť a dokázal si zapamätať všetky tváre, čo Silvii robilo veľké problémy. – No tak, ktorá to je. Há.- usmievala sa Silvia
- Táto.- ukázal na ôsmu fotografiu. – Je to vrchná komisárka pre organizovaný zločin, je tu aj adresa jej kancelárie s telefónnym číslom.-
- A že vraj to nestihnete ani za sto rokov a hľa je vycapená priamo predo mnou.- Smial sa z nich Roman nazerajúci do Zlatky.
- Ke še dári ta še dári.- odvetila mu Silvia v nárečí. Rada vravela po goralsky. Goralčinu ovládala lepšie ako slovenčinu, keďže po slovensky začala hovoriť až v škôlke. – Čo teraz podnikneme?-
- No čo asi, pôjdeme sa povoziť.- A keďže bol piatok a rodičia všetkých troch boli mimo domu, zavolali DZT Braňovi a potom sa vydali na cestu do Zvolena. Počasie bolo nádherné, slnko žiarilo na oblohe ako zlatý medailón visiaci na pôvabných šatách modrej farby. Silvia si cestu krátila testovaním zariadení v počítači. Ani nevie ako ocitla sa práve na frekvencii polície a čo nepočuje.- Tu Tóno prenasledujem modrý peugeot s podozrivým po E77 medzi Úľankou a Starou Horou. Žiadam o posily.-
- Posielam šéfku s posilami –Silvia počúvala a keď hlásenie stíchlo ozvala sa.
- Ideme im pomôcť?-
- Ak máš plán tak dobre leť tam.- podvolili sa chlapci. A Silvia letela s vetrom o preteky práve keď dobiehali kolónu prechádzajúcu cez priecestie, sprava prichádzal vlak. Vozidlo s podozrivým stihlo prejsť no pred policajnými autami sa zavreli závory oni sa mohli len dívať ako im uniká. No o chvíľu kolesá vlaku zahatali cestu. Vlak prešiel, závory sa zdvihli a po vozidle nebolo ani stopy. -Zdrhol nám. – ozval sa z vysielačky rozčúlený hlas.
- Niečo za niečo mi vám dáme to auto, Oto, Tóno a Elena nám na oplátku darujú pár autogramov.- vstúpila bez ohlásenia Silvia na ich frekvenciu.- Nech si, kto si, maríš vyšetrovanie za to ťa môžeme zatknúť.- rozčuľovala sa do vysielačky Elena.
- Zákony nepustia, ešte sme na väzbu mladý a aj keby najskôr si ma musíte chytiť. Tak dostanem tie podpisy?-
- Môžeme sa o tom porozprávať DZT..- zasmial sa Tóno.
- Čože? DZT? Kde?- pýtala sa Elena.
- No kde asi?- povedala Silvia a pomaly začala skladať auto na zem. Vodič bol tak vystrašený že sa ani nepohol. V okamihu ho obkľúčilo z desať policajtov. Helikoptéra DZT zosadla o malý kúsok ďalej. Kde počkala na Ota, Elenu a Tóna. – Kedysi ste mi povedali, že ak budeme potrebovať pomoc od policajtov, máme vás vyhľadať. A ten deň je tu. Potrebujeme troch Ochrancov, policajtov. Predpokladám, že viete kto sú Ochrancovia.-
- Vy chcete aby sme sa vašimi ochrancami stali mi?-
- Áno. To by nás veľmi potešilo.-
- Znamená to, že svojim podpisom sa zaviažeme chrániť vás?- položila otázku Elena
- Áno pani.-
- Bude nám cťou, je to neuveriteľná možnosť chrániť takéto láskavé a odvážne deti ako ste vy. A to dupľom ak nám občas chytíte nejakého delikventa.-
- Z radosťou.- vyčaril na ňu pôvabný úsmev Roman.