DZT 7.kapitola deti dospelákmi
7.kapitola
Deti dospelákmi
-Práve ľutujem, že sme sa na to dali.- ozvala sa Silvia a zdvihla nos od knihy.
- To hovoríš nám? Tebe stačí vedieť lietať, a to okolo, no pozri sa na toto.- odvetil pobúrene Roman a strčil jej pod nos knihu z ktorej si robil poznámky.
Infúzia
- je liečebný zákrok pri ktorom sa vpravuje do žily väčšie množstvo roztoku ......
Použitie...........
- To, že je niečo strašné, to už dávno ovládam. – zavtipkovala Silvia
- Veď to je jasné pani vše vedúca. – urazil sa Roman a vytrhol jej knihu z ruky. Silvia sa šokovane pozrela na svojich spoločníkov. -Čo sa to s nami robí? Všetkým nám zašibalo, alebo čo?-
- Trafila si klinec po hlavičke Silvia. Šibe nám s tých chorôb a ich príznakov. Ty sa tu celý čas len hrajkáš s tým tvojím počítačom a my sa medzitým drvíme ako dvaja cvoci.- vrieskal do nej.
- Ale prečo si vylievaš zlosť na mne ja za to predsa nemôžem. –
- Nemôžeš a kto sa ocitol, úplne čírou náhodou pri Karolovom dome, keď sa to celé začalo? Si odporná hlúpa hus, keď si myslíš, že sa ti to prepečie. Od dnes sa prestávam učiť. Však načo? Čo sú DZT? Nič !! A okrem toho veď ty môžeš byť DZT úplne sama, všetok úspech si berieš na seba.- Silvia sa mu dívala do očí, sršali z nich blesky a keby mohli boli by ju roztrhali na kúsky. Z jej očí vyhŕkli slzy. – Ak si myslíš, že je ľahšie sedieť pri počítači, a ako si povedal hrajkať sa, skús si to so mnou vymeniť. Ty nevieš, čo je to letieť, tak, ako napríklad vtedy v Poprade. Nevieš aké je to niesť zodpovednosť za tých čo sú na palube spolu s tebou. Ty nedokážeš niesť zodpovednosť ani za seba.- teraz zostal zaskočený Roman, nielen pre Silviine slzy, no aj pre jej slová. Nikdy si neuvedomil akú zodpovednosť si zobrala na svoje plecia, keď sa rozhodla splniť si svoj sen. Neuvedomil si, že odkedy prvýkrát letela, nesmiala sa toľko ako kedysi, jej úsmev zahalilo mračno zodpovednosti. Či už v Bratislave, v Banskej Bystrici alebo kdekoľvek inde, všade niesla zodpovednosť za nich. Za deti, ktoré pre to kým sa znenazdania stali, nemienia prestať byť deťmi. A teda sa nemienia tak prestať správať. Toto všetko mu prebehlo mysľou, keď sa díval do jej zamatovo hnedých očí, zaliatych slzami. I Karol pochopil zmysel Silviiných slov, síce neboli adresované priamo jemu, tušil, že on sa správa rovnako ako jeho priateľ. Roman povedal jednoduché no pre Silviu dostačujúce Prepáč. Zrazu sa na Silviinom počítači objavilo, že sa s nimi chce niekto spojiť cez web kameru. Karol bol najbližšie a preto potvrdil priatie. – Zdravím si sám? – opýtal sa ho Martin sediaci na stoličke.
- Nie, nie je.- ozvala sa Silvia spoza rohu.
- Aha ho Silvia ukáž sa mi už som ťa nejaké tie dva týždne nevidel.- Silvia sa priblížila do zorného poľa kamery. Muž sa na ňu zadíval a krútil hlavou –Tuším volám dosť nevhod. Netráp sa, človek nie je stroj, každého občas prejde trpezlivosť. Len v skratke zajtra po vás príde Dušan.- V pozadí sa ozval alarm. – Už zasa? Čaute.-
dztdztdztdztdztdztdztdztdztdztzdtzdtzdtzdtzdtzdtzdtzdtdztdztdztdztdztdztdztdztdzt
Nad hlavami im žiaril mesiac, ulice boli prázdne a tiché. Bolo to ticho cintorínov, ktoré naháňalo strach a dodávalo pocit stiesnenosti. Len tak tam kráčali, akoby boli len bezdomovcami, ktorý sa v túto sychravú noc snažia trocha ohriať. Tvárili sa, že svet vôkol nich im je ľahostajný, no nebolo to tak. Unavený s vpadnutými očami, čakali na únoscu dcéry jedného z nich. Vedeli, že je niekde na blízku, cítili jeho pach. No on tiež vedel, že sú tam a chystal sa dokonať svoju pomstu. Čo je horšie ako keď vám pred očami zomiera vaše vlastné dieťa. Keď mesiac zahalilo mračno, vyšiel zo svojho úkrytu, a zakrádal sa tieňmi budov smerom k mužom. Mysliac si, že je neviditeľný. Zrazu sa poobzeral akoby cítil, že ho niekto sleduje. A mal pravdu. Z okna malého hotela oproti sa na neho upieral pár hnedých očí. Muž bol silný, premohol by aj vlka a dvaja ľudia oslabený nespavosťou ho premôcť nemohli. Vyhral. Odvliekol ich no domu v ktorom mal úkryt. Chvíľu sa nič nedialo , no potom sa na najvyššom poschodí domu, zažalo svetlo. Do miestnosti vošiel muž zo svojimi zajatcami zamkol dvere a prešiel do ďalšej izby. Tu mu jeho parťák pohol mužov zviazať, a vtisli ich do miestnosti bez okien.
dztdztdztdztdztdztdztdztdztdztzdtzdtzdtzdtzdtzdtzdtzdtdztdztdztdztdztdztdztdztdzt
Všade bolo ticho, osoba čo sa predtým dívala z okna stála na chodbe a pripravovala sa na ťažký kúsok. Jej spoločníci bez najmenších zvukov otvárali poklop na vetracej šachte. Potom sa chytili za ruky a dievča na nich vyliezlo. Postavilo sa na nohy a vyskočilo. Ticho ako myška sa zachytilo o otvor, vliezlo doň. Usmiala sa a zmizla v otvore. Chodila sprava doľava a potom späť. Až kým nenašla ten správny otvor. Miestnosť bola len slabo osvetlená svetlom vychádzajúcim spod dverí. V nej sedeli dvaja muži, jeden z nich si k srdcu pritískal dievča. Dievča, čo sa na tú scénu dívalo potichu vybralo z krytu pár skrutiek a v úplnej tichosti skočilo medzi zajatcov. Tí sa strhli, no našťastie nevykríkli. V očiach mali strach, ale aj nádej, že možno prišla pomoc. Dievča sa k nim otočilo tvárou a začalo im prerezávať putá. Priložilo si prst na pery a ukázalo na otvor v strope. Muži chápavo prikývli a vyhodili obe dievčatá do otvoru a za nimi doň vošli aj oni. Dievčina, čo tak nečakane vošla do miestnosti ich neomylne viedla spleťou vetracích šachiet na miesto, kde ju čakali priatelia.
- Čo tu robíte?- ozval sa Oto, jeden z vyslobodených, len čo boli mimo nebezpečenstva.
- My? Ťaháme vás s kaše.- zasmialo sa dievča.
- Ako ste vedeli, že sme tu?-
- Dívala som sa.-
- Dívala?-
- Och ty nechápavec, nemohla som spať, ako vždy pred skúškou a videla som vás.-
- Aha, Silvia, Silvia to sa ti podobá. Kto vás má na starosti.-
- Dušan, ale ráno má prísť Braňo.-
- Nieže by som bol zvedavý ale kto je Braňo?-
- Môj brat predsa.-
- Počkať, ty si predsa najstaršia nemôže na vás dávať pozor niekto mladší.-
- Ja a najstaršia? Še vám šnije? Ja som predsa zvonček..-
- Čo že si?-
- Najmladšie dieťa.- skrátil Roman
- Rodinné vzťahy sú zložité, radšej idem vyprášiť kožuchy tým dvom. Vy mi zatiaľ postrážte Evku, je to môj poklad, tak sa o ňu aj tak starajte.- usmial sa Tóno a spolu s Otom odišli.
Chodba stíchla, bolo počuť len občasné potiahnutie nosom. Evka sa chcela spýtať detí kto sú. Už tú otázku mala na jazyku, keď sa na Silviu od chrbta vrhla žena. Silvia sa úporne snažila vyslobodiť z jej zovretia. Kopala a hrýzla vôkol seba, kútikom oka zachytila dvoch mužov ako sa k nim blížia. Zvolala na Romana s Karolom. – Bežte ukryte sa aj s Evkou ja ich zatiaľ zdržím!- Silvia sa zaprela do rúk svojej súperkine a nohami podrazila nohy obom mužom. Muži sa kĺzali po podlahe až kým nevrazili do steny. – Ty obluda! Unášať deti!- vrieskala na Silviu žena.
- Čo? Aké deti?-
- Nemysli si, že keď si v dvanástich prestala rásť pomýlim si ťa s dievčatkom!-
- Ja mám trinásť.- snažila sa obhájiť Silvia
- Jasné, a ja som Koperfield.-
- Ale no tak, no tak . Silvia prosím ťa prestaň okolo seba mlátiť, to je moja šéfka od polície.- Silvia sa obzrela a posledný raz sa pokúsila vyslobodiť. – Aha, a čo tak legitimovať sa, prv ako mi skočíte po krku?-
- Jasné veď by si zdrhla, ty odporný únosca detí, suka.- Silvia sa jej vytrhla zo zovretia a s celej sily jej vlepila facku. Žena na ňu šokovane hľadela. Práve sa zahnala, že úder opätuje.- Stop! Preboha šéfka prestaňte s tým, obe. Toto je obrovské nedorozumenie a najväčšiu zásluhu na ňom máte vy!-
- Aké nedorozumenie? Veď tuná tá ....ženská, čo sa hrá na dievčatko ti uniesla dcéru!-
- Na nič sa nehrá! Ona má trinásť a uniesla ju akurát tak únoscom.-
- Nechápem.-
- Videli nás cez okno a prišli nám na pomoc. Popravde nenapadlo by ma ujsť ventiláciou.- žena na nich zahanbene hľadela. – Prepáčte mi prosím.- ospravedlňovala sa Silvii – Vy prepáčte mne to zaucho.-
- To nič. A kde sú vlastne únoscovia?-
- Dnu zviazaný.- zasmial sa uľahčene Oto
- A kde je Eva.- čudoval sa Tóno
- Fakt kde ušli.- ozvala sa žena. Silvia šibalsky žmurkal a vytiahla z vrecka vysielačku.- Hej, makáme späť, všetko OK.- O pár sekúnd sa spoza rohu vynorili chlapci aj s Evou. – Zdravím... kto vlastne ste?-
- Pardon zabudol som vás predstaviť.- ospravedlňoval sa Tóno- Elena toto je Silvia, Roman a Karol. Ako to dopadlo s tými DZT-čkami?-
- Už stačí len spraviť skúšky.-
- Už je neskoro však Roman?- Roman pozrel na hodinky na zápästí a odvetil - Skôr skoro nemyslíte?-
- Dušan nás zaškrtí ak sa tam zjavíme s touto perepúťou- pošepol Silvii do uška Karol.
- Oto...Vieš my.... sme..-
- Zdrhli ja viem.- skočil jej Oto do reči.- Pravdaže tam nejdeme s vami. Ste tichý ako duchovia. Vojdite tak ako ste vyšli, ja netrvám na tom aby o tom Poprad vedel. Vďaka už ste mi dvakrát zachránili život, ak budete potrebovať.....-
- Pomoc dvoch policajtov príďte za nami, my vieme.- nenechala ho dohovoriť Silvia.
- Môžete rátať aj so mnou, kedykoľvek.- dodala Elena a ukázala im dvere.
Všetci traja potichu vkĺzli do svojich izieb a potme vliezli do postelí. Silvia zrazu zvrieskla a zažala svetlo. – Ak máš čisté svedomie nemáš sa prečo báť.- ozvalo sa s peľasti jej postele . Bol to Braňo. – To je už toľko hodín? Bola som sa len prejsť.-
- Ech ty neviniatko z prechádzky by si sa nevracala po tme a taká špinavá. Dobrú noc.- zhasol svetlo a vyšiel z miestnosti. Silvia ešte chvíľu hľadela za ním a rozmýšľala aké má šťastie, že spomedzi šiestich súrodencov je aspoň jeden, ktorý sa zaujíma o ňu ako o človeka, nie ako handru ktorej má právo nadávať a vysmievať sa jej. Je vždy oporou. Je to človek ktorému môže veriť.
dztdztdztdztdztdztdztdztdztdztzdtzdtzdtzdtzdtzdtzdtzdtdztdztdztdztdztdztdztdztdzt
Ráno Silviu zobudila vôňa kakaa, ktoré jej Braňo podával. – Veľa si toho nenaspala, že?-
„To teda nie.“ odpovedala zívajúc a vyťahujúc sa. „Koľko je hodín?“
„Osem. Chcem s tebou hovoriť.“
„Vrav, čakala som to.“
„Ako si predstavuješ život, potom ako spravíte skúšky?“
„ Neviem, asi mám slabú predstavivosť.“
„ Čo keď sa stane to, čo dnes. Myslíš že rodičia sa o teba nebudú báť?“
„ Zdrhnem rebríkom a okrem toho vôbec si nevšimnú, že tam nie som. Asi si to nevšimli ani teraz. A ráno budem zasa v posteli.“
„ A čo, keď nie, čo keď to nestihneš.“
„ Tak potom príde na rad môj super braček.“ frngla mu po nose a rozosmiala sa.
„ Ja tu nebudem navždy, mám priateľku chcem si založiť vlastnú rodinu.“
„ Viem, ostanem sama vo vyhnanstve namyslených detí. Už odišla Kristína a teraz ty.“
„Moja, myslím, že ma chápeš, aj ja mám problém vydržať to s nimi.“
„Chápem.“
- Myslíš si, že to bude bezpečné?-
- Ak vravíš o DZT tak to bude všetko len nie bezpečné.-
- Práve si prestala byť dieťaťom.-
- Kedy?-
- V momente, keď si priznala, že to bude nebezpečné.-
- A kým som teda?-
- Trinásťročnou dospelou.-
- Chceš tým povedať, že som si zničila detstvo?-
- To som nepovedal. Môj názor je síce taký, že deti by nemali pracovať, ale mali by sa im aj plniť sny. A tebe sa sen splní, len ak budeš pracovať. Pre vás je to hra, zábava, len si dajte pozor, lebo tu už nie je život, ktorým opravíš svoj omyl. Smrť však nie je to najhoršie, čo vám môže život priniesť, horšie je keď svojou nezodpovednosťou prinesiete smrť vy, a to úplne nevinným ľudom. Možno to raz oľutujete ale sny sú sny-
- Vieš, čo sme robili včera?-
- Nechcem to vedieť. Vkĺzli ste potajme, takže ste nechceli aby som to vedel. –
- Ale......-
- Pst, tajomstvá musia existovať.-
dztdztdztdztdztdztdztdztdztdztzdtzdtzdtzdtzdtzdtzdtzdtdztdztdztdztdztdztdztdztdzt
-Ide sa- zvolal Braňo do izby a vytiahol z nej všetkých troch zbabelcov.- Ale no tak, veď o nič nejde.-
- Ide o nás.- po chodbe kráčali ticho a zamyslene. Nastúpili do taxíka a vyrazili. Cesta by trvala necelých pätnásť minút, keby nie dopravnej nehody na ceste. Okolie sa postupne zaplnilo kolónami. Karol Silvia a Roman vystúpili, s tým, že sa pridajú ku skupinke zvedavcov stojacej v bezpečnej vzdialenosti. Pri vozidle stál muž a zisťoval stav zraneného. – Môže mi niekto pomôcť?- zakričal smerom ku skupinke. Nikto sa nemal k činu. Roman Silvia a Karol vystúpili z radu a ponúkli pomoc. – no deti mi veľmi nepomôžu, ale asi nemám veľmi v čom preberať. Vyzerá to na pár zlomených rebier.-
- Nezávidím mu, bolí to ako čert.-
- To teda hej, skontroluj či nemá pri sebe nejaký preukaz.-
- Má tu doklady.-
- Ukáž.-
- Ou on má....joj aj s tými kódmi neviem si spomenúť čo je to za choroba.-
- Ukážte.- naklonila sa k nemu Silvia. – Je to porucha imunitného systému.-
- Odkiaľ to máš?- díval sa na ňu zarazene muž, no nebol jediný aj obaja chlapci na ňu hľadeli akoby spadla s Marsu.- Kdesi som to čítala.- rýchlo zahovorila Silvia.
- To bola poriadne odborná kniha.-