DZT 12.kapitola smrť
12.kapitola
Smrť
Vonku zavíjal vietor, neviditeľnými rukami strhával zo stromov posledné zožltnuté listy. Na okná padá dážď, jeho tichý cvengot, núti človeka upadnúť do nostalgie. Aj ona pri pohľade von spomína, vidí ako na dvore nezbedne šantia všetky deti zo susedstva. Na hojdačke vidí seba pri nej sedí jej manžel a na kolenách má ich vtedy ešte len jediné dieťa, je to taký malý drobec stále zavesený na maminej sukni. Bol to Karol. Matka zrazu pocítila bolesť pri srdci, jej prvorodený sa od nej vzďaľuje, kdesi do neznáma. Upadá do vlastných snov a túžob, do sveta o ktorom vie len on, on jediný. Vedela, že raz príde čas, kedy sa osamostatní ale podľa nej bolo ešte skoro. Zrazu cíti jeho blízkosť, jeho prepojenosť s mysľou svojej mami. Karol cíti matkin žiaľ, pomaly sa k nej od chrbta zakráda, sadá jej na kolená objíma ju. Chýba mu otec, zo srdca sa mu tlačí vzlyk no od ho nechce vypustiť na povrch. Matka ho hladí po vláskoch, dotýka sa jeho rúk, v tom pocíti triašku, končekmi prstov pocíti vibrácie. Aj on ich cíti, vymotáva sa z objatia matky, uteká už zas sa vzďaľuje.
„ Toto, nie je správne!“
„Čo nie je správne, Karol?“
„To čo robíme, klameme našim príbuzným, skrývame svoju identitu, raníme tých čo nás ľúbia.“
„Karol, spamätaj sa, ty si takto predtým nikdy nerozmýšľal. Máš pravdu klameme, ale my aj pomáhame, iným zachraňujeme životy.“ Okomentovala Karolove slová Silvia. Myslela to dobre, len chlapci už nejako nemysleli tak ako ona. „ Dokelu aj s tebou, pre iných mám ničiť život sebe?.“ Okríkol ju Roman. Silvia si ticho vzdychla, už toľký raz za posledných pár dní. Chcela im otvoriť oči, aby svet videli tak ako ona, no uvedomovala si, že to nejde, kým sami neuvidia veci, ktoré ich zmenia. „Hovoríš ako tvoja rodina Roman. Čo sú naše tri biedne životy oproti tým ktoré máme šancu zachrániť?“
„ Silvia, ty o mojej rodine nič nevieš. Oni poznajú život, vedia presne aký je. Krutý, nikto sa z nikým nemazná, nepomôže milovať. Doparoma vraveli mi, že každé rozhodnutie urobené z lásky oľutujem. Teraz je to tu. Sme ešte deti, a už sme si istý, že naše detstvo sa skončilo. A dospelosť nebude ľahká. Nemienim obetovať všetko, čo mám tomuto! Je to fajn, ale .... Do riti, odkedy sme boli v Blave si iná, nechápeš nás alebo čo?“
„Ja nie som iná, všetko je iné, pochopíte to až príde správny čas.“ Sklamane sa im dívala do očí, vedela, že ich srdcia sú čisté len ešte sa nezbavili toho čo bolo....Milovať znamená obetovať sa pre druhého. Ona sa obetuje nech im ostane aspoň trocha detstva a času na učenie sa ako milovať.
„Aha tam je to. Auto tak to musel byť fakt krutý pád. Čo je našou úlohou, sanitka tu predsa už je.“ Preťal dlhotrvajúce ticho Karol. Nevedel ku komu sa prikloniť ku tomu, ktorého pohľadu na svet rozumel no nie vždy s ním súhlasil alebo k nej. „Myslím že vytiahnuť to auto“ zahundral Roman.
„ A to na to volajú nás?“
„ Asi hej ja neviem, pristaneme.“ Silvia začala pristávať, práve vtedy na miesto nehody dorazili hasiči a policajti. Roman s Karolom vystúpili na tvárach mali dosť nerozhodný výraz „ Vy ste Dzt-éčka?“
„ Áno to sme“ odpovedali chlapci v maskách.
„Keď sme zháňali ťažkú techniku, povedali nám, že pošlú vás, pretože sa tu veľké žeriavy nedostanú, že vraj to auto odtiaľ budete vedieť vytiahnuť.“
„ Sekundu prosím.“ Karol prešiel k Zlatke, zabúchal Silvii na okienko. Silvia pristúpila k skupinke. „ Tak čo zvládnete to?“
„Akú má hmotnosť?“
„ Niečo okolo dvoch ton.“
„ To bude dosť riskantné, nie som si istá, či ho udržím. Je v ňom niekto? Vozidlo šoféroval muž. Je tam zakliesnený a nejaví známky života.“
„ Tak fajn skúsiť to môžem ale.. nič nesľubujem“ zasmiala sa Silvia a vrátila sa späť do helikoptéry a chlapci sa pobrali za ňou. „ A čo máme robiť mi?“ zakričal za nimi jeden z hasičov. „ Nalaďte sa na našu frekvenciu.“
„SK? Čo chceš robiť?“ spýtal sa jej Roman na tvári mu pohrával letmý úsmev, už zabudol na tú malú hádku a vedel, že aj ona, mu odpustila jeho tvrdosť, vedela akí je výbušný. „ To čo vždy RK, zmagnetizujem to.“
„Čo spravíš?“
„ Presne to isté, čo aj tým zlodejíčkom.“
„ Aha.“ Zapli prídavné motory, Silvia vysunula magnet. Pomaly pomaličky začala vozidlo ťahať hore. „ Chalani je mi ľúto ale nepôjde to.“
„ Ako to myslíš že nepôjde?“
„My sme ťažký to auto je ťažké, proste ho neudržím.“
„ Pomôže, keď vystúpime?“
„ Nie veď sa pozrite aké ste tintítka.“
„Ja mám super nápad, čo keby sme to auto rozkúskovali.“ Nadšene zvolal Roman. „Presne, po tom by si ho možno dostala hore že?“
„ Nerada vám kazím radosť, ale to by nešlo lebo by magnet pritiahol nožnice teda za predpokladu, že by sa tu dostali hasiči.“
Pri krajnici zastal strieborný kabriolet. Muž v ňom ďalekohľadom pozoroval helikoptéru. „ Dievčinka si dobrá..“ zamrmlal si popod nos. K auto pristúpil policajt, ktorí neďaleko riadil premávku. „ Pane tu nemôžete stáť, prebieha tu záchranná akcia.“
„ Dobre, dobre hneď sa poberiem, ale povedzte tej pilotke nech využije silu vetra a že čím bude nižšie tým menšou silou bude musieť pôsobiť.“
„ Vedeli by ste im poradiť aj iné fígle?“
„ jej nie, robí všetko tak ako má, ale vy by ste im mohli pomôcť“
„ My? Ako?“
„ Spojíte ma s nimi vysielačkou?“ nevinne sa usmial muž.
„To nesmieme... Alebo ak nám poviete svoje meno, spýtame sa ich.“ Usmial sa policajt. „ Povedzte im, že s nimi chce hovoriť 1315.“
„Kto?“
„Len im povedzte to číslo 1315“ O malú chvíľu sa muž vráti s prenosnou vysielačkou. „DZT sako žijete?“
„ Dá sa povedať, že ešte žijeme.“
„Počúvajte, je tu dosť áut, na to aby sme to vozidlo spoločnými silami vytiahli.“
„Ako?“
„ Majú požiarnici oceľové lano?“ opýtal sa muž policajta.
„Asi hej.“
„Fajn nech ho pripravia a a oba konce namontujú háky ... a autá nech sa postavia do radu a spoja sa ťažnými lanami“ policajt vybehol vykonať rozkaz. Gregor preparkoval svoje auto na čelo kolóny. „SKM8A1 spusti dole chalanov.“
„ Jasné Gregor, noooo... nie som si istá či je to správne. Je to príliš nebezpečné.“
„ Nemaj strach, všetci do toho idú dobrovoľne.“ Zatiaľ čo Silvia púšťala dolu chalanov, k autám na ceste sa pridávali ďalšie a ďalšie. Dvaja požiarnici zliezli jemnejšiu časť kopca a zastali tesne pred strmým zrázom, tam už čakali chlapci.
Muži im hodili lano, jeden jeho koniec bol upevnený u ich auta a ten druhý chlapci pripevnili o prednú nápravu auta zraneného. Muž jeho vnútri už nejavil žiadne známky života. Vozidlo bolo natoľko zdemolované, že si to chalani nedokázali ani overiť. „ My sme pripravený.“ Zvolali chlapci a odstúpili od auta. „Tri dva jeden teraz!!“ Kolesá zaškrípali a zvírili prach. Kvílenie motorov a hukot rotorov by prehlušili aj Niagarské vodopády. Vozidlo sa pomaly začalo hýbať, najskôr len o malý kúsok potom sa však plynule rozhýbalo. Nasledoval zráz toto bola úloha Silvie. Zvýšila otáčky a začala stúpať. Všetky kontrolky sa rozblikali, všade okolo nej to pískalo. Vedela, že už chýbajú len dva metre, už len jeden. Zrazu jej vyplo všetku elektroniku, magnet sa odpojil všetky autá začali cúvať nepomáhalo ani pridávanie plynu. Vozidlo začalo klesať spolu s ním aj všetky ostatné. „SKM8A čo sa stalo?“ volali do vysielačky vystrašený chlapci. „ Ľudia je mi to ľúto ale spálila som elektroniku pekne to tu dymí.“
„ SK Teraz to nesmieš vzdať, lebo sa dolu zrútia všetky autá!“
„ Máš pravdu RK. Kto sa nevzdá zvíťazí nasadať chalani!“ Klesla meter nad zem aspoň myslela, že je to meter pretože výškomer nefungoval. Chlapci sa zachytili o lyžu helikoptéry. Akoby čítali SK myšlienky presne vedeli čo chce urobiť. Ručne odistili ťažné lano helikoptéry a zaistili ho u auta na čele kolóny. Vodič auta len nechápavo krútil hlavou. „ Ľudia je čas nevzdať to! Ťaháme!“
A tak znova zavyli motory a auto stúpalo ešte kúštik....keď tu zrazu....vyhuplo sa cez okraj svahu. V momente bol pri mužovi pár záchranárov a tí mohli skonštatovať len to, čo Roman s Karolom vedeli už pred tým. Mužovi odzvonil umieračik. Silvia pristála kúsok vedľa na lúke zasa raz potvrdila, že aj keď je neskúsená rýchlo sa dokáže prispôsobiť. O malú chvíľu už stála pri svojich parťákoch. „Váž prvý mŕtvy?“ opýtal sa hasič ktorý muža vyprosťoval. Dztéčka len prikývli. „nebude to pohľad pre detské oči, nechcete sa vzdialiť?“
„Raz aj tak uvidíme nejakú mŕtvolu, takže je lepšie ak to bude v prítomnosti iných ľudí.“ Smelo povedal Karol no smelosť ho prešla v momente keď sa blížilo otvorenie dverí. O krok ustúpil i Roman urobil to isté. Len Silvia stála na mieste. Posledný šťuk dvere vypadli a mužovo chladné telo vypadlo zo sedadla. Silvii vyhŕkli slzy , odvrátila tvár. Chcela sa rozbehnúť ujsť niekam preč ďaleko. V tom ju zachytil pár mocných rúk, privinul si ju na hruď a ona len plakala. „ Tíško SK. Neplač. Ty za to predsa nemôžeš.“
„Ale môžem mala som to risknúť“
„ To by mu už nepomohlo. Aha.“ ukázal lekár zisťujúci príčinu smrti na lepku muža. Bola pokrytá zaschnutou krvou a uprostred nej v spánkovej časti bola diera. „ je mŕtvy už niekoľko hodín.“
„ Niekto ho zabil?“ šokovane sa spýtal Roman.
„Uf toto nie je pre môj žalúdok. Poď SK ideme sa pozrieť na tú elektrinu. Peter a Zuzka sa asi veľmi nepotešia, keď im zavoláme.“
„Máš pravdu zabijú ma.“
„ Neboj sa nedáme si ťa, zistime však najskôr čo je vo veci aby tu nešli zbytočne.“
„ Nie je to až také zlé. Len si vyhodila poistky a spálila pár káblikov.“
„ To mi je útecha.“ Odpovedala mu podráždene. Gregor zdvihol hlavu, že jej niečo povie, no ona tam už nestála. Obzeral sa vôkol seba, až kým ju nezbadal. Z vysokej trávy jej trčala len hlava v maske. Videl, že sa trápi, spravil krok smerom k nej. „ Nerobte to“ ozvalo sa za ním „ona je už raz taká, myslím, že sa so svojimi citmi musí vysporiadať sama.“
„ A vy si vravíte jej priatelia? Nechať ju takto trápiť sa samú.“
„Nechoďte k nej!“
„Idem keď nechcete ísť vy...“
„ Si mi svedkom, že som ho varoval. Poďme sa pozerať na divadlo.“ Štuchol do Romana Karol. Gregor sa pomalým krokom zakrádal k Silvií. Už ju mal na dosah ruky položil jej dlaň na rameno. Jej ruky takmer okamžite vyleteli a prehodila si ho cez plece. Gregor ostal ležať na chrbte od šoku a sily dopadu nemohúci lapiť dych. Silvia sa postavila vražedným pohľadom ho prikovala k zemi a úplne červeného od nedostatku vzduchu ho nechala tam a odišla k lesu pri lúke tam si sadla a opäť sa nehýbala. Chlapci s diabolským úškrnom prišli Gregorovi na pomoc. S ich pomocou lapil dych a postavil sa opäť na nohy nechápavo hľadiac na siluetu dieťaťa na opačnej strane lúky. „ Tak čo ešte stále považuješ za rozumné ísť za ňou?“
„Prečo to urobila?“
„Vždy keď zažije niečo nepríjemné nečakané vzdiali sa a pomaly sa s tým vyrovnáva. Niekedy to trvá aj celé hodiny. No počas tej doby neovláda veľmi seba samú ako keď je človek v šoku. Ak je smutná plače ak nahnevaná ohrozená a priblížite sa k nej skončíte vždy rovnako.“
„Ale veď to je nebezpečné, ak takto útočí vždy.“
„Nie vždy a popravde chceli by sme byť ako ona, ona sa s tým zmieri ako z faktom a už ju podobná vec viac nerozhodí, no mi sa s tým zaoberáme stále dokola a ja tak nie sme pripravený na niečo podobné.“
„SKM8A1 je čudné stvorenie a kde vlastne je?“
„Nebojte sa ona sa vráti.“
„Zdravíčko prosím vás nemali ste zapnutú kameru?“ zastavil sa pri nich policajt
„No obvykle ju mávame ale neviem či z nej niečo ostalo. A okrem toho aj tak neviem kde je záznam.“
„A kto to vie?“
„Možno SKM8A1“
„A tú nájdem kde?“
Silvia medzitým kráčala lesom prestupoval z nohy na nohu. Ledva ich odliepala zo zeme, pola zronená, zúrivá a zároveň šťastná. Pomaly nad sebou získavala kontrolu vedela že tento stav už dlho nepotrvá, že o chvíľu sa bude môcť vrátiť späť. Rozbehla sa, trielila, čo jej sily stačili. Les vôkol nej sa mihal no jej dych ostal na podiv pokojný, tak ako sa zrazu upokojilo aj jej vnútro.
„Silvia vieš kde je Karol a Roman?“
„Doma kde inde by mali byť?“
„Tam nie sú, rodičia vraveli, že prišli domov sťaby im včely uleteli, a potom ich nebolo celé popoludnie. Zmizli, nikto nevie kedy a kde.“
„ Strieľaš si zo mňa?“
„ Nie, vieš kde by mohli byť?“
„ V lese? Možno...idem ich hľadať.“
„Idem s tebou.“
„ Nie bráško, ostaneš pekne tu, ak sa do hodiny neozvem zavolaj na dispečing a požiadaš o spustenie poplachu.“
„ Akého poplachu?“
„ Požiadaš aby nás zavolali do akcie. V mojej izbe v najspodnejšej zásuvke je prístroj, veľký asi ako zápisník, taký červeno-zlatý . Otvor ho a zadaj heslo 5891363. Podľa neho nás nájdeš. „ kým to Silvia hovorila hádzala na seba jednotlivé kusy odevu a v momente vybehla z domu. Stmievalo sa, chlad neskorej jesene sa dostával pod kožu. Celá premrznutá preliezla kríky a prižmúrenými očami tápala v tme. Nik tam nebol. Jediné miesto kde mohli chlapci byť bolo prázdne. Vydala sa na cestu, kráčala z nohy na nohu, zamyslená. Jej srdcom sa preháňali výčitky Mala som sa dívať na nich a nie na seba.... mala som sa uistiť, že sú v poriadku.... no nie ja som sa trápila a ignorovala ich...som blbec... Neponáhľala sa, veď nevedela kde ísť, kde ich hľadať. Zrazu, ani nevedela ako, ocitla sa pred bránou kostola. Vystúpila po schodoch a s nádejou stlačila kľučku. Dvere sa s vrzgotom otvorili. Chrám osvetľovali len sviece horiace pri oltári, na pohľad tam nik nebol, no v úplne najzastrčenejšom rohu kľačali dvaja ľudia. Silvia si pokľakla a prisadla k nim. Vedela prečo prišli práve na toto miesto. Jedine v Láske sa aj ten najmenší človek cíti v bezpečí. A takou láskou je boh. Sedeli tam ako mĺkve sochy zaborený do vlastných myšlienok, v rozhovore s bohom. Až v tej chvíli, keď z auta vypadol muž, chlapci pochopili , že svet v ktorom sa ocitli, nie je taký o akom snívali. Pochopili Silviine slová: nie ja som iná všetko je iné. Mala pravdu, ich pohľad na svet sa zmenil, zmenil sa ich život, zábavy, zmýšľanie. Dnešný deň ich donútil prehodnotiť svoje priority. Ukázal im, že už nesmú byť deťmi s detským správaním.
Niekto k nim zozadu pristúpil: „Prepáčte že váš ruším, ale je čas zamknúť.“ V tichu vyšli von, pohľady upreli na nebo, hľadajúc najkrajšie diela božej ruky, no tých nebolo, zmizli v sivých oblakoch. Na nos im padali vločky, prichádzala zima. Kráčali cestičkami, načúvajúc hukotu hôr a šepotu padajúceho snehu. Nepotrebovali slová, stačila im blízkosť priateľov. Cesta ich doviedla domov, bez slova sa rozišli.
Karol siahol na kľučku, no dvere sa otvorili. Stála v nich jeho mama, v očiach sa jej leskli slzy bolesti a strachu. Objala svojho syna do náručia jeho havranie vlasy kropila slzami. Karol jej pozrel do očí, videl v nich nekonečnú lásku. Silvia mala pravdu, zase raz, raníme tých, čo nás ľúbia. Matkino zovretie povolilo, nepýtala sa kde bol, jednoducho odišiel robiť svoju prácu. Karol vybehol schodmi, kráčal po chodbe k svojej izbe. Z izby svojho brata začul šramot. Pootvoril dvere. Daniel sedel na posteli a plakal. Karol si prisadol na peľasť postele a tak ako chlap chlapa sa ho spýtal. „Načo sú ti tie slzičky? Čo trápi tvoju dušičku?“
„Smutno mi je za oteckom. Už si takmer vôbec nepamätám aký bol. Rozprávaj mi o ňom!“
„N8š otecko bol skvelý muž, s dobrým srdcom a veľkou odvahou. Keď som bol asi tak v tvojom veku, išli sme na výlet do Námestova. Bol som hrozný nezbedník a mojim rodičom som ušiel, pretože ma nechceli pustiť kúpať sa do priehrady. Zrobil som si po svojom keď mi nedovolili dovolil som si sám. Keď otec videl ako sa púšťam do vody, kričal za mnou no ja som sa tváril, že nepočujem. No zrazu ako som kráčal čoraz ďalej od brehu, spadol som do zrázu kde bola voda hlbšia, hneď som sa začal topiť. Vtedy som ešte nevedel tak dobre plávať ako teraz. Náš otecko sa rozbehol do vody a bežal ma zachrániť. Horko ťažko ma dostal z vody až neskôr, keď som bol starší som si uvedomil, že to bol zázrak pretože ocko nevedel plávať.“
„Braček?“
„Áno?“ usmial sa naňho Karol.
„Povedz mi, kto zachráni mňa, keď sa budem topiť, veď ja už nemám ocka...“
„Ocka síce nemám, ale máme jeden druhého a ja ti sľubujem, že ťa budem chrániť ako by som bol tvojím ockom.“
„ Je otecko v nebíčku?“
„Áno Danko, otecko je v nebíčku, tam sedí na obláčiku v nádhernom snehobielom rúchu a dáva na nás pozor.“ Karol sa pousmial pamätal si ako mu tesne po otcovej smrti tieto slová povedala Silvia, už vtedy mala v sebe niečo čo ho upokojilo. „Vidí všetko čo robíme?“
„Áno vidí.“
„Aj to keď cikám?“
„Heh Aj to...“
„Prečo ocko od nás odišiel..“ rozplakal sa Danko opäť...“ Bol som zlý a hneval sa na nás?“
„Nie Danko nebol si zlý.“
„Tak prečo?“
„Na to nie je odpoveď. Jednoducho to tak chcel boh.“ usmial sa na brata a privinul si ho na hruď. „Ježiško ma nemá rád..“
„Ale no ták...Ježiško má rád všetkých.“
„Tak prečo povedal svojmu oteckovi, aby mi zobral ocka!“ kričal Danko.
„Neviem...“ vzdychol Karol niekedy sám nevedel odpovedať na tie to otázky nie to ešte to vysvetliť dieťaťu. „...a teraz už spinkaj.“
„Backáš si ku mne?“
„ Veď máš malú postieľočku nezmestím sa k tebe.“ Zakryl bračeka a ešte chvíľu zamyslene sedel držiac ho za ruku. Mal zvláštny pocit svojho otca. Teraz je on tým, kto má chrániť svoju rodinu. Len kde nájsť odvahu, postaviť sa zlobe sveta.