DZT 11.kapitolakuny útočia
11.kapitola
Kuny útočia
„Hej detská, nezabudli ste odoslať správy?“
„Však ešte je len dvadsiateho ôsmeho, ešte máme tri dni“
„Ale však som vám vravel, že správy sa odosielajú v posledný pracovný deň mesiaca a nie v posledný deň“
„ Ale veď to je už dnes!“ zhrozili sa chlapci.
„ Veď práve ak to nestihnete do šiestej večer, nepreplatia vám akciu v Tatrách ani tú v škole.“
„ Ale veď to by sme museli letieť aby sme to stihli.“
„ Vyzerá to tak, ak ich tam stihnete bude to v poriadku. Máte predsa palivo na vlastné účely, ak ho potom správne vyblokujete, preplatia vám ho.“
„Ale prečo vždy hovoríte, že nám to preplatia, veď to mi neplatíme.“
„ Záleží od toho ako to vezmete, že neplatíte to je pravda, ale na vaše mená teda na meno DZT, je vytvorený účet na ktorom je 20 000 eur a vždy, keď napríklad tankujete tak sa peniaze sťahujú z tohto účtu , a keď odošlete správy štát na tento účet odošle peniaze, ktoré ste minuli a ak by ste správy neodoslali mali by ste tam deficit, ktorý by sa museli vyplatiť napríklad z vášho vrecka.“
„Ekonomika nám moc nejde. Prosím vás, kde je vlastne ten úrad na, ktorý to treba odovzdať?“
„ Je to v prezidentskom paláci na druhom poschodí myslím..... Trafiť tam trafíte bez problémov, len je otázka či vás tam pustia ale za pokus to stojí.“
„ No skvelé Peter to je ako by si mi povedal že mám pozbierať zrnká maku ale nevieš či si ich rozsypal.“ hromžila Silvia.
„ Prepáčte detská, ale...ja som tam ešte nebol, len viem že je tam prísna bezpečnostná kontrola. Rozumiete? Ja viem, že to je narýchlo mal som myslieť na to, že vám zasa nik nič nepovedal a že ste v tom nový neuvedomil som si, ako málo o svojich povinnostiach viete“
„ Ak tam nepôjdeme budú z toho problémy?“
„Poriadne to mi verte.“
„Tak dobre nemáme na výber štartujeme o 10 minút.“
Dzt vzlietli. Na cestu do Bratislavy im ostala slabá hodina. Tento krát nikto nenamietal keď Silvia zapla prídavné motory. Uháňali s vetrom o preteky. Krajina sa pod nimi len tak mihala. Autá vyzerali ako malé mravčeky bezcieľne pobehujúce po planéte zem. Silviu zrazu poctilo tušenie, akoby niečo nebolo v poriadku. Neboli už ďaleko od cieľa. Silvia sa nenápadne začala obzerať vôkol seba, a hľadať to čo jej ten nepríjemný pocit spôsobuje. Roman s Karolom si jej obavy všimli. „ Silvia čo sa deje?“ „Ešte...“ začala Silvia no potom si všimla kontrolku paliva. Tam bol ten problém dochádzalo im palivo. Podľa stavu nádrže nemala šancu doletieť až na letisko. Musela to niekde zložiť, niekde kde nejazdia autá, kde je dosť miesta a tak aby sa odtiaľ dalo za päť minút dôjsť na druhé poschodie. No povedzte, čo je vhodnejšia ako zaparkovať to priamo pred prezidentským palácom? A tak aj urobila. Vzhľadom na to, že nádrž bola úplne prázdna, bolo pristátie poriadne tvrdé. „ doparoma Silvia šibe ti?“ okríkol ju Karol.
„Aj tebe by zašibalo, keby si zrazu zistil, že nemáš nič v nádrži“
„ Ale veď sme tankovali pred pár dňami v Poprade a odvtedy sme neleteli nikam.“
„Ja viem ale....“
„ Nič nemám proti tejto debate je to skutočte zvláštne ale toto doriešime neskôr. Teraz bežme bo to nestihneme.“ Všetci traja vybehli po pár schodoch a zastali pred hlavným vchodom. Dvere boli zamknuté. Dzt na ne začali vyklepkávať. Z vnútra vyšli dvaja po zuby ozbrojený muži. Ich pohľady dávali jasne najavo, že ich ani nenapadne vpustiť tieto tri deti dnu. „Čo tu chcete?“ povedal hromovým hlasom jeden z nich. „Potrebujeme odovzdať správy o Dzt na druhé poschodie.“
„Kto ste?“
„ Volám sa SKM8A1 a toto sú moji kolegovia RKM8A1 a LKM8A1.“
„ Ste vtipný. Povedzte mi vaše skutočné mená alebo vypadnite.“
„ Nemôžeme sme Dzt“
„ A pre Dzt nebodaj neplatia zákony ako pre normálnych ľudí?“
„ Pravdaže platia ale my nesmieme povedať naše mená. To je tiež zákon.“
„ Prezident sa chystá opustiť budovu je vzduch čistý?“ ozvalo sa z vysielačky jedného z mužov. „ máme tú tri otravné deti, silou mocou sa chcú dostať dnu. Tvrdia že musia odovzdať nejaké správy.“
„ Spýtaj sa ich na heslo mesiaca.“ Muž sa očkom pozrel na deti chlapci pokrčili plecami no Silvia sa usmiala. „Heslo je Nie je dôležité miesto na ktorom ste, ale smer ktorým kráčate.“
„ Čo povedali?“ muž zopakoval Silviine slová, ten na druhej strane si sťažka vzdychol „ Pusť ich hore“ A Dzt bežali hore schodmi vybehli na druhé poschodie a tam čo nevidia. Na obe strany sa tiahla dlhočizná chodba z množstvom mohutných dverí a vzácnych obrazov. „ Ach jaj“ vzdychol Roman. „Hej vy traja.“ Ozvalo sa napravo od nich. V jedných dverách stál usmiaty prešedivený muž.“ Hľadáte oddelenie Dzt?“
„ Áno pane“ odpovedali svorne.
„ Tak teda mi odovzdajte doklady a bežte domov.“
„ Smiem sa spýtať kto ste?“ zaujímal sa Karol
„ Som splnomocnenec vlády Slovenskej republiky pre záležitosti Dzt.“
„ To je sila mi máme splnomocnenca vlády?“
„ Hej, nechcem byť neslušný ale jednak mám po pracovnej dobe a druhá vec mali by ste stadiaľto odpratať tú helikoptéru lebo inak budú problémy.“
„Vám sa to povie, my sme nemali v pláne pristáť priamo tu ale došlo nám palivo.“
„Ako to došlo?“
„Nemám ani potuchy, malo nám vystačiť na cestu tu aj naspäť.“
„Zistili ste kde je porucha?“
„Nemali sme na to čas a keby sme aj nejakú našli nie som schopná to opraviť“ vzdychla Silvia „ a z toho teda vyplýva, že tu zostaneme minimálne do rána.“
„ Tak potom začni hľadať tú chybu už za vidna skúsim vybaviť aby vás nezatkli za to že ste tu zaparkovali“ usmial sa na nich a odišiel. Dzt vyšli von okolo tej istej stráže ako prišli. Ich tváre trochu zmäkli akoby sa napätie uvoľnilo. Silvia otvorila kapotu stroja všetko páchlo palivom. Ani nemusela dlho rozmýšľať aby zistila, že to palivo sa neodparilo ale proste vytieklo, ale čo z tým veď nikdy neskúšala rozobrať ani motor v obyčajnej škodovke nie to ešte helikoptére. „ Chalani neostáva nám nič iné iba zavolať Petra a Zuzku“ chabo sa usmiala Silvia.
„Tak volaj ale to by potom znamenalo, že tu budeme musieť prespať.“
„Presne tak. Roman prosím ťa choď kúpiť niečo na jedenie Karol ty priprav ležovsko a ja, ja idem telefonovať.“ Telefón vyzváňal no nik ho nedvíhal. Silvia zložila a vytočila súkromné číslo Petra. „Áno?“ ozval sa po chvíli ženský hlas. „Dobrý deň ja hľadám pána Petra, je niekde tam?“
„ Čo chceš? Je to môj manžel a ja sa ho nemienim vzdať nikdy sa nerozvediem rozumieš nikdy!“ žena na druhom konci to zložila. „To som tomu zase dala“ pomyslela si Silvia. Tentoraz vytočila číslo Zuzky „Kto volá?“ Ozval sa príjemný detský hlások. „Ahoj máš tam prosím ťa maminu?“ priateľsky povedala Silvia.
„Mám, ale teraz je v kúpeľni.“
„Prosím ťa odnes jej telefón.“
„ Ale ona je v kúpeľni s tatinkom a vtedy ich nesmiem rušiť.“
„ Aha tak sa prosím postav ku dverám a zakrič Dzt.“
„ Potom ma maminka ubije!“ Žalovalo sa dievčatko.
„ Neboj sa neubije, to si s ňou dohodnem.“
„Tak dobre....Dzt, Dzt...!!“ kričala z kúpeľne bolo počuť hluk, nadávky a vzápätí vypukla hádka. „Už zas sa hádajú, teraz ma zbije, už sa stláča kľučka. Bojím sa!“
„ Neboj sa, keď otvorí dvere daj jej telefón a povedz Dzt.“ Silvia chvíľu počula len výkriky a vzápätí detský plač. Medzi jednotlivými vzlykmi začula tiché opakovanie Dzt. Hluk stíchol „ Všetko je v poriadku?“ ozvalo sa na druhej strane linky. „ Dá sa tak povedať. Zmizla nám polovica paliva. “ Vzdychla si Silvia oči jej brali driemoty telo sa ešte celkom nevyrovnalo z poslednou akciou. „ Zoženiem Petra a prídeme za vami. Kde ste?“ „ V Blave pri prezidentskom paláci a prosím ťa vysvetli Petrovej žene, že si ho nemienim vziať za manžela.“
„ Čo mám vysvetliť?“
„ Ale nič.“
„ No dobre stretneme sa asi až nad ránom. Ahoj a dobre sa vyspite.“
„Pá.“
Brieždilo sa. Bratislava bola zahalená do rannej smogovej hmly. Všade na vôkol trúbili autá a tvorili sa kolóny. K tomuto hluku sa pripájal slávnostný orchester kladív a kľúčov. Po jednom dosť nevydarenom údere Silvia otvorila oči. Rozospato sa poobzerala, chvíľu rozmýšľala kde je no potom otvorila dvere a vyskočila. Skočila na niečo tvrdé ako sa tomu chcela vyhnúť zakopla o debnu a spadla na zem. V tej chvíli sa spod helikoptéry ozval výkrik a niekto si tak tresol hlavu až to zadunelo. „Dokelu SKM8A1 čo vystrájaš!“
„Sorač“ ospravedlňovala sa.
„To nič som celý ty si v poriadku?“
„ Relatívne, kedy ste došli?“
„ Bolo niečo okolo štvrtej ráno.“
„ A ja som vás nepočula? To je divné.“
„ Spali ste ako zarezaný.“
„ Aha a kde máš Zuzku?“
„ Išla kúpiť raňajky.“
„Ozval sa hlad?“ usmiala sa Silvia
„ Uhm. Čo ste s tým porobili?“
„ My? Nič.“ Prikrčila sa Silvia očakávajúc trest ani sama nevedela za čo „ prečo?“
„Nechápem ako sa vám podarilo doletieť až tu a som rád že ste skončili len bez paliva. Nenašiel som ani jeden drôtik či hadičku ktorá by nebola poškodená.“
„ Kuny.“
„Čo?“
„Kuny tie malé potvorské zvieratá, veľmi im chutí obloženie áut a ako vidieť aj našej Zlatky.“
„ To som ešte nezažil kuny útočia.“
„ A inak ako žijete?“ nadhodila Silvia.
„ Ty vieš ale zmeniť tému. Celkom dobre len keby som nemusel žene vysvetľovať že nemám frajerku.“
„ Prepáč.“ Zahanbila sa Silvia. „Kedy to spojazdníte?“
„ Tak do hodiny dúfam. Kde tá mašina bežne parkuje keď sa s ňou hrajú kuny?“
„No sám si vieš predstaviť, že v hangári to asi nebude. Vzhľadom na to, že ho nemáme a stavať ani tak skoro nebudeme, lebo o nás nesmie nik vedieť tak teda stojí v lese za mojím domom alebo za školou ako vydá.“ Ironizovala Silvia.
„ Blbé zákony. Takto to ďalej nejde veď to je životu nebezpečné. Musí sa to nejako vybaviť.“
„Môžeš začať ja budem len rada, keď nebudem musieť parkovať pomedzi stromy. Aha ho práve ide Zuzka a ktože je to s ňou?“
„To je Tina, Zuzkina dcéra.“
„To je tá malá s ktorou som včera volala?“
„Čauko SK ako sa darí?“
„ Ako keď spíš na sedadle.“
„ Mamina povedala.....,že keď to opravíme pôjdeme na zmrzlinu. Pôjdeš s nami?“
„ Jasné Tina, to si zapíš za uši že pôjdem ale.....čo myslíš šla by s nami aj SKM8A1?“
„ Šla by si?“ krásne detsky sa jej spýtala Tina.
„ Prepáč ale..ja mám doma tiež mamičku a tiež bude chcieť ísť so mnou na zmrzlinu.“
„ A to práve dnes...nemôžete ísť zajtra?“
„ Prepáč ale nie, moja mamička nemá vždycky čas.“ Čas, keby ten čas bolo jediné čo jej rodičom chýba. Práca, deti ten neustály zhon. Silvia sa vôbec nečudovala, že pomaly zabúdajú na svoju najmladšiu ratolesť . Nezazlievala im to, možno, že trochu jej prišlo ľúto, keď ostatní súrodenci dostávali drahé dary na Vianoce, narodeniny či meniny a na ňu sa proste vždy akosi zabudlo. Kedysi, keď bola Silvia mladšia bolo to iné jej mama nepracovala a ona jej sedela na kolenách a túlila sa v jej lone. Potom prišla mamina práca, od rána do večera bola mimo domu. Stále dokola opakovala to isté: „ste už dosť veľký poraďte si sami.“ Dosť veľký ako sa to vezme veď práve Silvia mala sotva štyri roky a zrazu ostala sama. Chýbalo jej to pohladenie z dávnych čias, ktovie možno na ňu rodičia naozaj zabudli........
Silvia tam stála rozmýšľajúc nad zmrzlinou, ktorú s vlastnou mamou nejedla ani nepamätá. Nad všetkými jej sviatkami, ktoré oslavovala s priateľmi a jej rodina si ani nespomenula. Nad všetkým tým, čo jej neprajný súrodenci spravili, spomenula si ako ju hodili do hnojovky, či ako si s ňou zahrali vybíjanú a ona bola pri tom lopta. Spomenula si na každú sinku, ktorú utŕžila, keď jej súrodenci podrážali nohy. O toľký veciach jej rodičia netušili, aj keď sa mnoho krát chcela posťažovať ich slová vždy boli len: „nemám čas, musím pracovať. Choď sa hrať z deťmi.“ A tak sa z nej stal vydedenec v kruhu svojich najbližších, nik ju nechápal, nik si ju nevypočul. A teraz pri spomienke na zmrzlinový kornútok a svoje „šťastné“ detstvo, sa všetka tá bolesť, čo jej toľké roky spaľovala vnútro vytratila, tak nenápadne ako noc vystrieda deň či vánok roztrasie lístie osiky. Zmizla spolu zo slzou, ktorá sa jej kotúľala po líci a padla priamo na lupienok kvetu ktorý sa pomedzi zámkovú dlažbu pretískal k slnku aj ona tak putuje za slnkom no ešte mnoho vody v riekach musí pretiecť aby aj ona mohla rozkvitnúť v prekrásnu ružu. Zrazu sa jej chcelo spievať, bola silnejšia, odvážnejšia... bola iným človekom. „SK, je ti niečo?“
„Nie, nič mi nie je.“ Vzdialila sa len pre istotu, bála sa ďalšej slzy ďalších otázok, bála sa návratu domov, zistenia, že nikomu nechýbala. No nad jej strachom bolo niečo mocnejšie zakrylo ho oblakom sily, a viery že existuje lepší život. „Máš nejaký problém?“ ozvalo sa vedľa nej. Bol to muž zo včera, ten ktorý ich nechcel pustiť. „Pokazený stroj.“
„ Pre jeden pokazený stroj by si tu len tak nesedela zo sklonenou hlavou zakrytou tou zvláštnou červenou maskou a slzami v tých utrápených očiach.“
„ A kto vie, možno že by som tu tak sedela.“
„ Nechceš sa porozprávať?“
„ Nie.“ Šepla potichu. Nemala dosť odvahy rozprávať o tom, čo toľké roky strážila vo svojom vnútri. O tom, čo jej občas zobralo z tváre úsmev. „A čo chceš kričať?“
„Áno, kričať. Chcem vykričať svojej rodine kto som. Chcem ukázať svojím súrodencom, že sa viem brániť, že už nie som tou, čo zoberie vinu na seba. Chcem aby moji rodičia vedeli, že stojí za to sa so mnou aspoň občas porozprávať, že všetko sa netočí len okolo práce a peňazí, že existuje aj niečo lepšie, skutočný život nie len snenie...“ Silvii zrazu spadol kameň zo srdca neostalo v ňom nič len pokoj, ďakovala bohu za tohto človeka, ktorí jej dokázal otvoriť srdce aby si ho vyliala a tak aby v jej duši zavládol pokoj. „ Tak krič ukáž im to. Trvaj na tom aby ťa vypočuli. Neviem aká je tvoja rodina...neviem aká si ty ale...“
„ Aká som pre nich v prvom rade blbá od narodenia!“
„ Človek sa blbcom nenarodí k tomu sa dopracuje vlastnou usilovnosťou. Takže ak aj si blbec, tak si usilovný blbec. Čiže máš šancu svojím úsilím dosiahnuť to čo chceš.“ Silvia bola ticho, hľadela do očí toho muža také oči nevidela nikde inde také hlboké a vábivé no pritom nútiace odvrátiť zrak. No ona nechcela vytrvalo sa do nich dívala, až mala pocit, že sa utopí v tej nekonečnej hĺbke. „Tak dlho sa ešte nik nedokázal dívať do mojich očí, tvrdia že naháňajú hrôzu. Škoda, že nedokážem vidieť tvoju tvár aby som vedel či tiež tak zrkadlí tvoju dušu ako tie tvoje oči. Mal som pocit, že ak neodvrátim zrak utopím sa v tej čistote, jemnosti. Nepýr sa prosím, nechcem ťa uviesť do rozpakov, ja len vravím, čo som videl, videl som mnoho utrpenia no zároveň sily. Videl som prefíkanosť dieťaťa no rozvahu ktorá chýba mnohým dospelým, videl som niekoho kto má bližšie k anjelovi ako k človeku. Nemusím vedieť kto si a predsa si budem istý že ti môžem veriť.“ Muž sa usmieval stále s pohľadom upretým do jej očí. Ponorili sa jeden do druhého a skúmali zákutia ich duší. Keď konečne odvrátili zrak, vedeli o sebe všetko čo potrebuje človek o človeku vedieť aby mohol povedať, že ho pozná. Nie mená, tie človeka nerobia človekom, vedeli to, čo iný ľudia nepostrehnú ani u tých svojich najbližších. Ich srdcia sa spojili na veky. Láskou nerozlučného brata a sestry. „Sám neviem prečo ale mám taký zvláštny pocit akoby som našiel svoju sestru, sestru po ktorej toľké roky túžim, mám pocit že vďaka tebe som našiel rodinu, tú ktorú tak dlho hľadám a pritom neviem či ak by som sa zjavil pred jej domom či by ma bola ochotná prijať.“
„ Prijal si ma za sestru a ja sa ňou stanem. Od dnes až na veky budeš pre mňa ako brat, brat ktorému sa môžem zdôveriť, a ten u ktorého som si z nevysvetliteľnej príčiny istá, že mu môžem bezvýhradne veriť.“
„SKM8A1 poď už. Doma nás budú hľadať a budeme mať zle“
„Veď už idem.“ Silvia sa rozbehla no v pol ceste sa otočila a pozrela na toho muža, netušila ako sa volá a sľúbila mu sesterstvo. Už sa chcela spýtať, keď na ňu zasa chlapci zakričali. Zahučali rotory. Tomáš sa díval ako stúpa do vzduchu ako mu máva na rozlúčku. Obaja verili, že tak ako ich dnes osud náhodne spojil, spojí ich i znova. Vedel, že sa stretnú.