DZT 10.kapitola zabudnutý
10.kapitola
Zabudnutý?
Dni plynuli ako voda. Po chodbách sa ozýval detský džavot plný šťastia. Tento hukot sprevádzal každé dieťa prestávkami od pol ôsmej do druhej. Ozvalo sa zvonenie chodby sa vyľudnili, škola stíchla, len kde tu klepkali podpätky učiteľských topánok. V 8.B. sa všetci pripravovali na vstupnú previerku zo Slovenského jazyka. Nad knihami sedel aj Lukáš a prosebne hľadel na žiačku pred sebou. Tá sa len pôvabné usmiala a odvrátila hlavu. Zasa u nej nepochodil. Typické ako vždy, nikdy nikomu nenašepká, ale ona nebola ten tip, čo si test všemožne zakrýva, len aby si niekto nepomohol jej vedomosťami. Práve naopak. Písala odpovede na pol stránky a natáčala sa na stoličke tak aby každý videl. Stačilo len chcieť. Po písomke nasledovali ďalšie nudné hodiny a čas sa vliekol, z nohy na nohu, pomaly no neomylne kráčal niekde do neznáma. Na tejto ceste viedol zo sebou svojich zajatcov deti. Keď chceli aby sa cez prestávky vliekol, urobil im napriek a rozhodol sa bežať maratón. A naopak keď mal bežať sadol si a zastal. A práve teraz stál. Ako inak bola posledná hodina, každý sa tešil domov, no zvonenie nie a nie prísť.
Konečne zazvonilo. Zo školy sa vyhrnul dav žiakov nadchýnajúcich sa slnečnými lúčmi. Medzi nimi aj ôsmaci, tí sa zastavili pred školou a pustili sa do rozhovoru. Niekto odbehol a vrátil sa s náručou plnou zemiakových lupienkov a pečenej kukurice. Keď už nebolo, čo chrúmať dav postupne redol, nakoniec tam ostali už len dvaja. Roman a Karol bok po boku kráčali domov.
Všetci vraveli, že im to navždy zmení život, no nič také sa nestalo boli stále taký ako predtým. Úplne obyčajný ôsmaci.
Možno sa cítili aj trochu opustene, zabudnuto. Veď po úchvatných prázdninách počas ktorých sa stali najslávnejšími deťmi krajiny, sa vrátili do predošlého úplne obyčajného života. Čo však mohli robiť, mohli len žiť plný túžby, že raz sa opäť dotknú slnka. V podobnom tichu obyčajných dní bežali týždne jeden za druhým. Rozhovory o DZT postupne utíchli a nik sa už netrápil otázkou kto sú. Roman, Karol a Silvia postupne zabúdali na svoju paralelnú identitu a prestali očakávať nečakané volanie do akcie.
A ako to už často býva, vtedy keď to najmenej čakáš sa niečo stane. Bol to jeden z tých pondelkov, keď sa nikomu nechce ráno vstať. No počas vyučovania sa žiaci bláznivo naháňajú po triedach a zrazu im je akosi teplo. Otvoria okná. No v ten deň sa v 8.B stala nehoda. Jeden žiak sa rozhodol otvoriť okno no to mu vypadlo z pántov. Neudržal ho, okno spadlo a s rinčaním sa roztrieštilo na zemi. Zaznel výkrik. Tváre všetkých žiakov sa obrátili smerom k zdroju zvuku. Nejednému z nich zmizol úsmev z tváre, keď zbadali tú spúšť. V momente keď okno spadlo bola v jeho blízkosti okrem chlapca, čo ho otváral aj krásavica triedy Zuzka.
Za pár sekúnd po hluku sa v triete strhla panika, dievčatá nariekali trhali sa za vlasy jedno dokonca aj odpadlo a chalani tí mali slzy tiež na krajíčku. Do triedy sa nahrnuli zvedavé decká a zablokovali dvere. Dav začali rozháňať učitelia netušiac, čo sa tam stalo, hneď za nimi vbehli do triedy aj Roman s Karolom. Akurát v momente keď jedna z učiteliek odpadla len len, že ju zachytili. – Volal niekto sanitku?- zakričal Roman, netrúfal si na to sám, veď to vlastne ešte nikdy nerobil, až vtedy si uvedomil ako slabo sú pripravený na podobnú situáciu. Hodil očkom na učiteľov stojacich v nemom úžase. – Spamätajte sa. Jeden choďte za riaditeľkou povedať jej čo sa stalo, ďalší zožeňte Silviu A ostatný vyveďte tých čo nie sú zranený Ak sa necítite na to pomôcť robte čokoľvek len tu nestojte.- Ak na vás takto nakričí 13 ročný chalan verte, že vás to zobudí. Roman aj Karol chápali, že to čo vidia nie je dobré. Najhoršie bol na tom Ignác sklo mu preťalo krčnú tepnu Karol sa mu dlaňou pokúšal zastaviť krvácanie. Roman sa medzitým pozrel na Zuzku. Neobjavil na nej žiadne vážnejšie poranenie iba tvár mala dorezanú od skla vzhľadom na to že Karol potreboval jeho pomoc pribehol k nemu.
Roman sa poškrabal po ruke, niečo ho svrbelo, až po chvíli si uvedomil, že ho volajú do akcie. Ostal v pomykove, majú ostať tam alebo ísť kde ich volajú. Rozhodol sa ostať na mieste a pomôcť svojim spolužiakom. O malú chvíľu začuli nad školou povedomí hluk. Zdalo sa im akoby niekde blízko pristávala helikoptéra. Hodinky sa vypli. Od okamihu, čo do triedy vošiel Roman s Karolom, ubehla sotva minúta. Z chodby bolo počuť kroky. Do triedy vošla riaditeľka a hneď za ňou aj chýbajúce DZT. Silvia hodila chlapcom tašky a na zem zložila nosidlá. Na nich boli dve kôpky oblečenia. -Ak budete mať čas prezlečte sa. Pomôžem vám?-
- Skús ju prebrať.- nariadil Silvii Roman – a popri tom ma spoj s Popradom.-
- Dobre.- Silvia vybrala z vrecka vysielačku naladila frekvenciu Popradu. – DZT volá domovskú základňu.-
- Tu Poprad, Problém?-
- Potrebujeme radu lekára.-
- Zuzka je po ruke.-
- Vďaka.- Silvia podala vysielačku Karolovi. Ten jediný mal totiž voľné ruky. Roman v tom čase už obväzoval ranu Ignácovi. Silvia zatriasla Zuzkou za ramená. Pomaly otvorila oči Silvia jej pomohla vstať a odviedla ju mimo skla. Zuzka sa na zemi hompáľala do nepočuteľného taktu bola v šoku o malú chvíľu si zložila hlavu do dlaní, Silvia si ju prestala všímať a pomáhala chlapcom s prenesením Igora na nosidlá. O chvíľu bolo počuť krik Silvia sa obzrela Zuzka si práve uvedomila že krváca a dostala šialený záchvat strachu. Síce sa ju riaditeľka snažila udržať na zemi v sedacej polohe nepodarilo sa jej to. Zuzka sa vyšmykla a rozbehla sa dolu chodbou uprostred nej sa však potkla a viac nevládala vstať bola úplne vyčerpaná. Silvia ju spolu z riaditeľkou jemne zdvihla zo zeme posadili ju na zem v triede a prikryli termodekou.
Neprešlo ani desať minút a ku škole sa prihnali dve policajné autá a sanitka rýchlej lekárskej pomoci. V jednej z nich sedel lekár spolu, ako inak, s ich starým známym Martinom. Pri hlavných dverách školy ich čakal jeden z učiteľov. Keď prišli na miesto nehody a zbadali tam, už mimo skla, ležať Igora v bezvedomí a Zuzku v poriadnom post traumatickom šoku a okolo nich pobehujúce tri uniformované deti približne v ich veku, na pár sekúnd sa zarazili a očkom mrkli na učiteľov stojacich bokom pri dverách. Toto zaváhanie však netrvalo dlho. – Ako to vyzerá?- spýtal sa DZT lekár. – Dievča má porezanú tvár chlapec stratil veľké množstvo krvi následkom poranenia krčnej tepny, berieme ho zo sebou.
- Rozumiem.- Dvaja s policajtov pomohli DZT odniesť Igora do helikoptéry. Silvia sa ešte zdržala aby hodila Benešovi vysielačku. Nechápavo na ňu pozrel. – Ozvem sa.- dodala.
DZT sedeli v nemocnici na lavičke a čakali na výsledky svojich spolužiakov. Postupne sa na blízkych lavičkách začali zjavovať ich rodičia. Na veľkú úľavu DZT ich ani jeden nespoznal. Najskôr sa dozvedeli stav Ignáca ako povedal lekár strata krvi nemala vážnejšie následky už je pri vedomí CT hlavy bolo v poriadku, no aj tak si ho tam pre istotu chceli nechať na pozorovanie. DZT do rozhovoru rodičov s lekárom nezasahovali, vedeli, že sa s ním porozprávajú potom. To bol aj dôvoď prečo nepočuli šepot ktorým lekár oboznamoval rodičov s tým, že práve tí traja, čo sedia o kúsok ďalej, ich synovi zachránili život. –Ďakujeme.- ozvalo sa vedľa nich. DZT zdvihli hlavy. – Nemáte za čo, je to naša práca.- usmial sa pod maskou Roman. O niekoľko minút sa pri DZT zastavila sestrička a poprosila ich aby šli za ňou. Vstali sestrička ich viedla chodbou smerom k pracovni primára. Zaklopala, otvorila dvere a vpustila ich dnu. Bol to na prvý pohľad milý muž, zo srdcom na pravom mieste. –Zdravím. Donieslo sa mi do uší, že do našej nemocnice priviezli pacienta DZT, a že teraz sedia na chodbe akoby čakali, čo s ním bude.-
- Vy sa nezaujímate o osudy svojich pacientov.-
- Máte pravdu, zaujímam.-
- Sú už nejaké výsledky?-
- Len predbežné, myslím, že viete ako rýchlo sa stavy pacientov menia.-
- Počúvame.-
- Predpokladám, že chlapca, čo tu doviezla sanitka so stratou krvi, prepustíme už zajtra. To dievča Zuzka, museli sme ju uviesť do umelého spánku, pretože došlo ku krvácaniu do mozgu, no to u nej bohužiaľ nie je to najhoršie je možné že na pravé oko oslepne.-
- Ako to oslepne? –
- Bohužiaľ krv sa dostala za očný nerv a vytvorila tam zrazeninu ktorá naň tlačí, možno sa bude dať vybrať ale to ukáže čas.
- Bože. –
- Poznáte tie deti.-
- Popravde poznáme.- vzdychol Karol.
- Jedno nesprávne pripevnené okno spôsobí toľko galiby.-
- Pomôžete mi povedať to rodičom.-
- Ak som to správne pochopila chcete aby sme im oznámili zlé správy.-
- Nie. Poviem im to ja, ale občas ma rodiny detí nie tak celkom pochopia. Hovorím jazykom lekárov nie vás obyčajných ľudí.-
- Tak dobre, máme ešte hodinu.-
- Ďakujem, cením si to.-
O dvadsať minút Dzt nastúpili do helikoptéry a odleteli. Počas letu sa Silvia spojila s učiteľom Benešom. Keď ju počul hovoriť o tom čo vyplynulo na prvý pohľad úplne obyčajných škrabancov u Zuzky, rozplakal sa ako malé dieťa.
Bola nedeľa. Silvia posedávala pred počítačom, ktorý dostali v balíku od Gregora. Tieto počítače si DZT strážili ako oko v hlave. Tušili, že ak by im ich rodičia, či súrodenci našli, nebolo by to med lízať. Driemalo sa jej. Ponaťahovala sa na stoličke. Zrazu vedľa nej niečo zašumelo, vyľakane sa strhla. Nikde nič nevidela nazrela pod stôl aj pod skriňu. Nič. Chvíľu napäto čakala či sa to neozve znova. No potom sa zasmiala nad tým aký strachopud sa s nej stal. Nemám čisté svedomie pomyslela si. No ten zvuk sa opäť ozval tesne vedľa nej. Strhla sa a pozrela na vysielačku vedľa seba pridala hlas a čo nepočuje. – DZT ozvite sa. Dofrasa kde trčia.-
- Doma predstav si stále som doma.-
- Sorry neozývali ste sa mi.-
- Čuduješ sa? Veď sme si mysleli, že ste na náš už aj zabudli tak dávno ste sa neozvali.-
- Kdeže to nehrozí, zabudnúť na vás je nemožné. Potrebovali by sme vašu pomoc.-
- Typické. Vieš že ľudia si často spomenú, až keď potrebujú pomoc?-
- Máš nejakú zlú náladu, nezdá sa ti?-
- Moc som toho nenaspala.-
- Dokelu a ja potrebujem aby ste za nás zobrali službu aspoň do rána.-
- Prečo?-
- Zlý týždeň celé Slovensko sa zbláznilo nonstop nejaké vážne dopravné nehody a tak. Proste už nevidíme na oči. Silvia prosím.-
- Nezáleží to len na mne to dúfam chápeš-
- Počkám.-
- Silvia vyšla zo svojho kumbálu, že zavolá chlapcom. No potom si to rozmyslela a vybrala si z vrecka vysielačku. – Chalani tu Silvia počujeme sa? Prepínam. – ticho.
-Chalani? Halo!! Ste tam?-
- No nie, nie sme? Kde by sme asi tak boli.-
- Ja neviem, v tramtárii?-
- Dokelu vyklop už, čo od nás chceš. Alebo daj pokoj.-
- Volali s Popradu. –
- A čo keď volali?-
- Si v pohode RKM8A1? –
- Hej som.-
- Čo im mám povedať.-
- A čo sa pýtali?-
- Aby sme za nich zobrali službu.-
- Pre mňa za mňa LKM8A1 tiež súhlasí.-
- Fajn stretneme sa pri Zlatke?-
- OK. Päť minút?-
- Fajn.-
DZT sa stretli v kríkoch ticho ako mušky vykĺzli spod dozoru rodičov. Na zem si rozložili deku a rozprávali sa. Kecali a kecali, až kým sa nezotmelo. A les vôkol nich nezahalil tmavý opar. Z úkrytov začali vyliezať nočné predátori. Citeľne sa ochladilo jeseň bola už veľmi blízko a hlavne tá Oravská. Tichý žblnkot vody a šum lístia vo vetre uspával tie tri malé tielka sediace na deke. Keď bol deň detičky sa menili na dospelákov no keď sa zotmelo a oni sa ponorili do ríše snov akoby sa zrazu opäť stali deťmi s nevinnými a jemnými tváričkami také krehké ako len deti dokážu biť.
„ Prepáčte, že vás budím ale máme tu nezvestnú skupinu detí . Sú z integrovanej školy pre hluchonemých ľudí. Pred obedom sa zo svojím vedúcim vyprali na výlet z chaty Solisko smerom na Capie pleso . Naposledy ich videli na Štrbskom. Prosíme vás prehľadajte úsek od Štrbského plesa cez Mlynickú dolinu až po Bystré sedlo a vráťte sa Mengusouskou dolinou na Popradské pleso.“
„Rozumiem zahajujem pátranie v smere štrbské pleso Mlynická dolina.“
„Ako sa môže 15 detí len tak vypariť?“ spýtal sa Karol
„Modli sa aby sa nevyparili a našli sme ich skôr ako svitne ráno.“
„Prečo?“
„Čo myslíš, čo sa asi stane keď nás ráno prídu zobudiť a mi tam nebudeme?“
„Vyhlásia po nás pátranie uškrnul sa Karol.“
„Zapnite si počítač zapájam termokameru“ povedala Silvia a postláčala zopár tlačidiel.
„Ako v tej tme vieš kde je Bystré sedlo?“
„Zapla som GPS.“ Pomalým tempom preleteli ponad Capie plesá a chceli zaletieť kúsok nad Bystré sedlo. Silvia skontrolovala radar . Bol čistý a tak prudko zrýchlila a vyletela nad sedlo. V tom jej niečo zasvietilo do tvará a tá žiara ju na malý moment oslepila. Prudko zmenila smer. Prekvapený pilot druhého stroja urobil to isté priam cítila ako sa nárazy vzduchu odrazili od Zlatky. Silvia pozrela na radar teraz na ňom videla seba a ešte jeden stroj. Niekto sa pripojil na jej frekvenciu. „Dofrasa, ale som sa zľakol!“ zvolal pilot „Skoro nás trafila mŕtvica! Čo tam stvárate?“
„Sorry nemala som ťa na radare“
„Akoby ja teba hej! Máš dobré reflexy, keby nie toho že zmeníš smer už sme v sebe! Tie hory zachytávajú radarový signál, preto sme sa nevideli.“
„Druhý raz si overím, či ide s nami do akcie aj niekto iný.“Zasmiala sa Silvia a otočila svoj stroj na Mengusovskú dolinu. Prehľadali územie až po popradské pleso no nič nenašli. Pristáli na stanici horskej služby a o malú chvíľu za nimi pristál aj Ivan s Popradským tímom. „Nič“ krútili hlavami keď sa na nich všetci spýtavo pozreli. „Nikde nie je ani stopy po skupine detí.“
„ A čo vy DZT vy niečo máte?“
„Nie buď tam nie sú alebo sú krytí nejakou skalou.“
„Pozrite sa tu tieto štyri doliny ste prehľadali vy“ ukázal muž na doliny s ktorých sa práve vrátili „no a toto“ ukázal na iné „to prehľadala horská služba zatiaľ sme nič nenašli. Vieme že vyrážali zo Štrbského plesa a predpokladáme že šli po značenej ceste mohli ísť približne siedmimi cestami prehľadali sme všetky až po hranice no jedna z nich ide aj poza ne. Naši kolegovia z chaty pod Rysmi ju už prehľadávajú pred 10 minútami boli asi v polovici cesty k Rysom. Obe helikoptéry budú pokračovať od Rysou popri Rybom potoku cez Poľskú dolinu plies. Ak nič neobjavíte musíme počkať do svitania.“ DZT a Poprad sa vrátili späť, cestou si ešte zobrali po šálke kávy a bok po boku leteli vedľa seba. Termokamery nezachytili žiadne zdroje tepla. Preleteli ponad Rysy a smerovali hlbšie do Poľských tatier. V tom niekde na pravo boku vybuchla raketa. Silvia otočila stroj tým smerom. Preletela ponad miesto kde odhadla vystrelenie rakety. V tom ju Roman zastavil. Pozri sa na monitor. Podľa monitora sa tam nachádzalo viacero tepelných bodov. Máme ich sú kúsok od Kazateľnice na konci chodníka! Je ich však len 15 jeden chýba!“ ohlásila zistenie Silvia. Zlaníme sa a zistíme čo sa stalo!“ Odpovedal jej Peter.
O chvíľu pristál na štíte medzi deťmi. Tie mu jeden cez druhého niečo ukazovali.
„Ja vám nerozumiem, neviem posunkovú reč.“ Snažil sa im vysvetliť situáciu “ Ľudia nevie niekto z vás posunkovú reč?“ Povedal zúfalo do vysielačky. „Aj vie ale je ti to prd platné, lebo za tebou dole nemôžem“ odpovedala Silvia
Boris choď za Petrom, ja sa z DZT vzdialim a prevezmem ich stroj teda ak SKM8A1 dovolí.“
„Dovolím.“ Ivan si sadol na Silviino miesto a vzlietol. O malú chvíľu doleteli na miesto kde boli deti. Silvia sa zlanila k nim. Najskôr ich zopár znakmi upokojila a potom sa začala vypytovať, čo sa stalo. Dozvedela sa že ich sprievodca pár krát zle odbočil a keď sa dostali tu chcel zistiť kde sú a spadol dole. Silvia to preložila svojím spoločníkom. „Kto vystrelil raketu?“ spýtal sa Boris. „On.“ Odpovedal po chvíli Silvia. „Takže žije.“ „Áno žije“ „hej vy tam dolu hlásia víchor zo snežením a chystajú sa nás odvolať. Myslím, že majú pravdu je príliš silný nárazový vietor, hrozí, že nás to hodí o skaly.“
„ Dobre vytiahnite toho muža mal by byť naľavo od vás a potom pristaňte mi si tu už nejako poradíme“ rozkázala Silvia
„Silvia toto je jeden s tých Tatranských chodníkov kde sa dostanete len po lanách a skobách. Je to nebezpečné aj za vidna nie to ešte v noci.“
„Musíme sa dole dostať budeme sa istiť. Idem prvá“
„ Nie nejdeš, si ešte primladá na to aby si zomrela pádom zo skaly.“
„Možno som mladá, ale tu hore vám budem na nič.“
„ Nerozhodla si sa správne.“
„nič nie je ťažšia ako správne sa rozhodnúť.“ Odvrkla Silvia a priviazala si lano okolo pása „ bude ma niekto istiť alebo si mám pomôcť sama?“
„Bojíš sa ty vlastne niečoho?“ opýtal sa Boris pri pohľade do hĺbky kde Silvia visela.
„Áno smrti.“ Silvia nohami hľadala skoby v tme neraz stúpila naprázdno, neraz jej v poslednej chvíli zachránili život jej priatelia tam hore. Pomaly s posledným vypätí síl zliezla najhorší a najneschodnejší úsek. V tme nahmatala dosť veľkú a pevnú skalu a uviazala o ňu lano. „po jednom ich posielajte!“ Boris s Petrom obopli prvé dieťa okom a zaistili ho na lano. No a ono či už chcelo alebo nie nemalo na výber a ustráchane šlo. Šmýkajúc sa a zápasiac s vetrom často sa nohami nedotýkajúc zeme prišlo až k Silvii. Po ňom prišlo ďalšie a ďalšie. Jedno sa bálo viac iné menej niektoré sa aj vzpierali no horami sa ozývali len povely záchranárov ani jeden detský výkrik. Ako posledný sa zlanil Boris s Petrom. Vietor bol čoraz silnejší, stále viac a viac sa rozparoval a víril malé kamienky ktoré sa všetkým sypali do očí. Deti boli uzimené a vyčerpané ledva dokázali v tom vetre stáť na nohách. Pomaly vykročili na cestu nie práve najbezpečnejším chodníkom. Začalo snežiť. Malé ľadovčeky snehu ešte viac zhoršovali viditeľnosť sneženie hustlo a hustlo už bolo ledva vidieť svetlo zo silných bateriek záchranárov. Väčšina detí bola od Silvie staršia no bolo medzi nimi aj jedno asi desaťročné dievčatko. Od vyčerpania prepadávalo na každom kroku, z očí mu tiekol prameň sĺz ktoré mu hneď na tvári zamŕzali a tak spôsobovali ešte väčšiu bolesť. Silvie sa podujala že naň cestou dozrie lebo samo spomaľovalo skupinu a ostatné deti na ňom v hmle prepadávali. Chytila ju za skrehnutú rúčku a pomocou posunkov sa s ňou snažila dohovoriť. Pokúšala sa ju presvedčiť aby prestala plakať no ona jej na to odvetila. „Je mi taká strašná zima...určite tu zomriem“
„nezomrieš rozumieš nikto ale naozaj nikto tu nezomrie“ ukázala jej Silvia a vyzliekla si svoju termo koženú bundu. Dievčaťu bola taká zima, že si ju vďačne oblieklo a na chvíľu prestalo plakať.
Kráčali tak asi hodinu, keď oproti zbadali záblesky silných svetiel. Od cesty či chaty sme ešte predsa ďaleko nešlo do hlavy Silvii. Svetlá už boli celkom blízko, keď dokázali rozoznať čatu blížiacich sa záchranárov horskej služby. Bolo ich dvadsať a každý z nich niesol prikrývky a termosky s teplým čajom. Hneď bolo všetkým teplejšie, fúkal síce mrazivý severák ale všetkých hrial pocit, že už sú blízko. Veď k najbližšej chate bola už len hodinka. Bolo presne päť hodín ráno keď došli k chate. Uzimený a zo skrehnutými rukami vchádzali do vyhriatej miestnosti plnej lôžok. Silvia tam nešla ja svojich priateľov. „Dúfam, že sa to počasie umúdri. Lebo ak do pol siedmej nebudeme doma, je s nami amen!“
Bolo sedem hodín a u rodinky Kastelánových vyzváňal telefón . Zdvihla ho Brigita „haló!“
„Prosím ťa nevieš kde sú Karol a Roman?“
„Neviem.“ Odvrkla a zložila telefón. Len čo sa vzdialila zvonil znova. Tentoraz ho zdvihol Braňo, chvíľu sa čudoval, že nie sú doma, no potom si spomenul, že dnes ráno nevidel ani Silviu a preto povedal: „Silvia ma ráno zobudila že ide z chalanmi do kostola, prosila ma či mi som im doma nevyzdvihol tašky aby ich nemuseli vláčiť.“ Znelo to úplne normálne. Len čo zložil vybehol do Silviinej izby. Posteľ bola odostlaná, okno odchýlené. Presne ako čakal vytratila sa a už sa nestihla vrátiť. Na nočnom stolíku ležal jej mobil. „Skvelé teraz jej nemôžem ani zavolať . „ pomyslel si zobral z rohu izby jej tašku a bežal k svojmu autu. Bolo to tak ako vravela nikto si nevšimol že tam nie je. Počas ranného zhonu, keď rodičia odchádzajú do práce a deti do školy, by sa dokázal vytratiť ktokoľvek.
Počasie sa zlepšilo natoľko, že sa DZT mohli vrátiť domov. Polo už niečo po deviatej keď hluk ich motorov preťal ticho v Oravskej Lesnej. Pristáli na čistinke za školou. Na jej okraji ležali tri tašky. Na tej Silviinej vo vánku vial lístok. TO MI UŽ VIAC NEROBTE! BOLI STE V KOSTOLE Braňo. Silvia dúfala, že jej milovaný braček ich zmiznutie nejako ututla a veru sa v ňom nesklamala.
Zadychčaný a celý spotený vošli do triedy, bola už tretia hodina, matematika. Šimurčíková si ich nevšímala z ich očí a unavených tvárí usúdila, že asi mali ťažkú noc. Ani jedno z DZT sa nedokázalo sústrediť na vyučovanie. V hlavách im vírilo mnoho tajuplných myšlienok. Keby sa ich vtedy niekto spýtal, na čo myslia dozvedel by sa skutočne čudné veci, ale našťastie nikto sa nič nepýtal, nikto sa ich nepokúšal vytrhnúť zo zamyslenia a možno si ani nikto nevšimol, že nie sú duchom na hodine. Bola posledná hodina, počítače. Každý sedel za svojím počítačom a písal prácu ktorú mali do Vianoc odovzdať. „Pán učiteľ, pán učiteľ ona odpadla.“ Zvolal jeden žiak ukazujúc na Silviu pri počítači číslo 8. Ležala na stoličke z hlavou zvalenou dozadu a ani sa nehýbala. Učiteľ Beneš ju už už chcel kriesiť k životu keď začul tiché zachrápanie. Zarazil sa a započúval sa lepšie ozvalo sa to znova. Zasmial sa a pokrútil hlavou. Silvia tvrdo spala. „Keď ide spať ona ideme aj my.“ Zamrmlali si chlapci a opreli sa na lavice pred sebou. Beneš šokovane prechádzal okolo spiacich chlapcov, keď ho na Karolovej obrazovke upútala web stránka ktorú mal otvorenú. Bolo to spravodajstvo. Úplne prvý titulok bol „DZT opäť v akcii“ otvoril videonahrávku. Redaktor na nej v silnom vetre kričal do mikrofónu „nachádzam sa pod Tatrami, kde sa ako sme vás informovali v mimoriadnych správach stratila skupina turistov. Bola to partia hluchonemých detí, ktoré sa vybrali na výlet včera v dopoludňajších hodinách zo Štrbského plesa. Na pátracej akcii sa podieľali dobrovoľníci horskej služby, psovodi ale aj dve helikoptéry a to Popradská a helikoptéra DZT. Deti sa podarilo nájsť na hranici Slovenskej republiky a Poľska asi o druhej hodine ráno. Pre nepriaznivé počasie helikoptéry museli pristáť a deti sa za pomoci dvoch záchranárov a jedného z DZT dostali dolu. Z najmladším z detí sme spravili interview. Dieťa sa zjavilo na obrazovke a v znakovej reči povedalo „ To DZT čo tam bolo, nám rozumelo vedelo o čom hovoríme, dokázalo rozoznať čo sa stalo a ne museli sme sa pokúšať vysvetľovať inak ako tak ako nás učili zhovárať sa medzi sebou. Tam hore snežilo, bola tam strašná zima a to DZT mi dalo svoju koženú bundu. Dobre viem, že mu musela byť príšerná zima a aj napriek tomu to spravilo a nesťažovalo sa. Zrazu sa na obrazovke počítača zobrazilo všetkých pätnásť detí a posunkami povedali: Ďakujeme! Ste anjeli ktorých nám zoslalo samotné nebo....“ tým príspevok skončil nebolo treba dodať pre akú televíziu a kto tento príspevok pripravil. Beneš pozrel na spiace deti a nemohol uveriť že sú to ony, že práve tu pred ním ležia vyčerpané ale DZT.