Potôčik
Predo mnou je cesta,
čo snáď vedie niekam.
Verím, že an také miesta,
kde dám prúdiť riekam.
Len kam tie rieky pôjdu?
Chvíľu si šli bok po boku.
No dnes, narazia na tvrdú skalu,
sú nútené zmeniť smery toku.
Vraj príde iný čoskoro?
Potôčik, takto to predsa nejde...
Stopnúť cit, na to je dávno neskoro,
už asi ťažko, ma to prejde...
Potôčik, tak prezraď,
čo TVOJE srdce vraví.
Potôčik, tak poraď,
aká cesta TEBA šťastným spraví.
Potôčik, nechaťťa tiesť sám,
nech voľne blúdiš svetom?
Nech náručie, máš voľné, dokorán,
a prístupný si všetkým kvetom?
Mám zabudnúť, i keď je to nemožné
a nechať ťa tiecť voľný preč?
Prúdy nebudú už nikdy totožné.
Mám tváriť sa, že srdce neprebodne meč?
A či mám zostať riekov?
Veriť, že zas ma objímeš?
Aj nadiaľku vidieť smery tokov,
vedieť, že TY vedieť chceš.
Viem, čo je moje šťastie,
a viem i to, čo chcem.
no neistota rastie,
či TEBA mať môžem.
Tak potôčik
zažblnkaj...
********************************************************************************************************
V ten večer, zažblnkal,
vo vánku, prišla odpoveď,
Niekto, z duše, mi zašepkal,
najhlbšiu srdca spoveď...
Ťažko by som TI uverila,
keby si mi to bol hneď povedal...
Autor Ja Slavka